|
|
||||||||||||||||
| Pondelok 20.Marca 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Diletantstvo tolerujeme, dostaneme za to účetNaša ekonomika stále upadá a príčiny sa hľadajú všelikde, aj tam, kde nie sú. Tak sa stretávame i s vyslovenými nezmyslami, a to aj od takých, kde by sme to naozaj nečakali. Napríklad hlavnou príčinou našej obrovskej nezamestnanosti podľa podpredsedu vlády Ivana Mikloša má byť nízka mobilita našej pracovnej sily, spôsobená predovšetkým nedostatkom bytov (Slovenský rozhlas, 2. marca 2000 - správy 12.00 hod.). Alebo ďalší príklad František Mojžiš, ktorý chce urobiť veľkú časť občanov našej krajiny bohatšími a šťastnejšími, hovorí: Vo vláde je veľa boľševikov... Ale netvrdím, že vo vláde sú všetci takí. Ide len o istú časť, ktorej sa už desať rokov nevieme zbaviť. Preto sme tak pozadu za reformami v porovnaní s inými krajinami, a preto na Slovensku klesá životná úroveň. (Hospodársky denník, 2. marca 2000). Tárania máme, ako vidíme, u nás dosť, aj od tých povolaných. Ťažko k takýmto tvrdeniam niečo dodať. Vari iba toľko, že čo môže vyriešiť väčšia pohyblivosť pracovnej sily, keď na jedno voľné pracovné miesto u nás dnes pripadá 43 nezamestnaných. Teda celkom nič, aj keby sme všetci mali krídla. A k tomu druhému nezmyslu by som dodal: Som presvedčený, že väčšina našej vlády naopak robí všetko, čo si praje Západ, čo im tí druhí odporúčajú, aj keby to bolo pre nás akokoľvek pomýlené a škodlivé. V prístupoch moci k občanom celkove prevláda naivita a primitivizmus. Ako ináč možno chápať tvrdenie, že už budúci rok bude mať pre občana iný charakter, jeho ekonomický vývoj bude pozitívny. Že tento rok morových rán pre občana bude zlomový. Veď to nie je vôbec pravda. Takýmto nemôže byť. O čo sa toto tvrdenie opiera? Ide naozaj o presvedčenie vlády, alebo hovoria iba preto, že tak majú hovoriť. Ani jedno, ani druhé nie je dobré. Ak ide o presvedčenie vlády, že budúci rok bude iný, mýlia sa. Veď ide o veľmi zložité otázky, ktoré sa nedajú v krátkom čase riešiť. Ak ide o druhý prípad, je to ešte horšie. Na vyriešenie podnikateľského prostredia je potrebný celý rad rokov. Riešenie je naozaj dlhodobé. A okrem toho treba povedať, že medzi podnikateľským prostredím a výsledkami nie je až taká bezprostredná väzba. Tak možno hovoriť o jednotlivých hlavných činiteľoch tvoriacich toto prostredie: Tak možno hovoriť o bankách, finančných zdrojoch, úveroch a ich úrokových sadzbách, ktoré sú i v tých prípadoch, keď náhodou dôjde k poskytnutiu úveru vyššie ako možný zisk, ktoré znemožňujú akékoľvek podnikanie. Čo napríklad právne prostredie, aká je vymáhateľnosť práva, záväzkov a povinností? Sem patrí ďalej celá rad faktorov, ktoré znemožňujú rovnako chod ekonomiky a jej pozitívnejší vývoj. Patria sem aj také, o ktorých príliš nehovoríme. Čo napríklad s možnosťami inovovať našu výrobu. Takéto možnosti sú úplne malé alebo nijaké. Vieme, že so súčasnou výrobnou štruktúrou výroby a jej úrovňou sa predsa nikam nemôžeme dostať. Naša výrobná štruktúra nie je prijateľná pre takú krajinu, ako sme my, a okrem toho treba ju generálne inovovať. Veď u nás sa v podstate 10 -15 rokov v priemysle nič neinovovalo. Pritom, pochopiteľne, nejde iba o inováciu existujúcej štruktúry. Všeobecne u nás tárame pomaly desať rokov o reštrukturalizácii priemyselnej výroby, no podľa mňa doteraz nikto nepovedal, o čo konkrétne tu ide. Je to nesmierne zložitá operácia, ktorá s veľkou nástojčivosťou stojí pred našou ekonomikou už niekoľko desaťročí. Ide hlavne o dematerializáciu a intelektualizáciu tejto štruktúry a jej zásadné zúženie na podstatne užší sortiment živých výrobkov, ktoré by sme boli spôsobilí v našich podmienkach úspešne vyvíjať a vyrábať. Prepracovanie sa k tradičným výrobkom, hlavne v exporte našej krajiny, je pre nás doslova osudová naliehavosť? Kto to však Štát vraj nesmie mať túto funkciu, čistota ideológie je doslova predsa posvätná. A ako to podniková sféra zabezpečí, keď sama je v rozklade. Očakávať to od nej je úplne pomýlené. Výskumno-vývojový potenciál sme predsa už dávno zlikvidovali. Bolo by dobré, aby tí chytráci, čo vedeli, ako na to konečne povedali, ako si tú reštrukturalizáciu mikrosféry predstavujú. Veď zákon o revitalizácii bol ihneď po voľbách zrušený. Teda nech nám povedia, ako na to oživenie. Nejde tu, pochopiteľne, o čítankové ideologické floskule, ktoré nič nehovoria, tých sme sa už dosť napočúvali. Ide o konkrétnu tvorivú hospodársku politiku na štátnej úrovni, a takej tu niet. Naše vlády neboli ani v minulosti a nie sú ani dnes toho schopné. A bez toho to asi nepôjde. Upadajúca mikrosféra v ekonomike nemôže predsa suplovať štátnu politiku. Veď u nás to máme úplne popletené. Výkonná moc chce počítať integrály a neovláda ani malú násobilku. Štátnych zásahov v úspešnej ekonomike nie je potrebných veľa, hlavná váha súčasnej vyspelej spoločnosti a jej rozvoj je na silných ekonomických komplexoch, väčšinou transnacionálnych korporáciách či štátnych alebo súkromných, tvoriacich základné autonómne subjekty tejto politiky. A na tieto predovšetkým nadväzujú malí a strední výrobcovia svojimi aktivitami. My však takéto komplexy nemáme, ktoré by boli schopné svojím technickým, technologickým, programovým a kapitálovým vybavením a svojím podnikateľským rozmerom vstupovať do svetovej hospodárskej súťaže a byť úspešné na svetovej scéne. Náš vstup do svetovej deľby práce je to základné, o čo ide už pred vstupom do EÚ a o tom nikto vôbec u nás nehovorí. Naša vláda nemá na takýto prístup. Čas a konkrétna energia ide hlavne na vzájomné podrazy a ustavičné zaliečania sa predstaviteľom západných krajín. Naša katastrofa spočíva v tom, že okrem slov pre rozvoj ekonomiky vôbec nič z tohto hľadiska nerobíme a čakáme, čo sa stane, kedy prídu k nám tí veľkí investori, tí, ktorí u nás a za nás všetko vyriešia. Ale tí, ako vidíme, stále neprichádzajú. V strojárstve, okrem Volkswagenu a nastupujúceho Sauera nepoznám ďalšieho iného, a pritom naša ekonomika ďalej upadá a títo národohospodári prežitie krajiny, ale hlavne svoje vlastné hľadajú v ďalšom zbedačovaní ľudí a ekonomický tlak sa stále stupňuje. Oživenie ekonomiky, ktoré je vraj blízko, nie je reálne a nemôže byť naplnené. Vo vyhláseniach politikov ide o ilúziu zlomu smerom k lepšiemu. Konkrétna tvorivá a účinná ekonomická politika v našich podmienkach je veľmi náročná na odborné poznanie, na ktorú naša vláda nemá a nemala ani tá predchádzajúca, ktorá rozdala a rozkradla ekonomickú podstatu tejto krajiny. Dnes už naši občania týmto mystifikáciám zo strany vládnucej moci neveria, prieskumy verejnej mienky to jednoznačne dokazujú. No v podnikateľskom prostredí u nás je to, žiaľ, ešte oveľa zložitejšie. Dovoľte aspoň niekoľko slov o jeho ďalšom činiteľovi. Ľudský činiteľ a jeho kvalita boli vždy a sú i u nás kľúčovou podmienkou oživenia ekonomiky a ďalšej prosperity. Vedúci pracovníci, ako vieme vo všeobecnosti, sú úplne nepripravení na riadiacu prácu. Nemajú najzákladnejšie atribúty, bez ktorých vedúci pracovník nemôže byť úspešný. Kto skúmal ich talent na riadenie, koľko z nich nemá odborné vzdelanie z oblasti, kde pracuje, a koľko z nich nemá kvalifikáciu na vrcholové riadenie, bez ktorých atribútov je výsledok ich práce prakticky nedosiahnuteľný. Je to podstatne horšie, ako to bolo v minulosti, ktorá z toho hľadiska bola právom kritizovaná. No nie je to iba nekvalifikovanosť vedúcich a pracovná nespôsobilosť aparátu. Objavujú sa tu v širokom meradle a ďaleko horšie skutočnosti, ktoré veľmi dobre poznáme. Vedúci pracovníci sú veľmi často skorumpovaní, neschopní akéhokoľvek racionálneho správania sa v prospech spoločenského záujmu. Hrá sa väčšinou v straníckych dresoch a hlavne vo vlastných osobných, bez ohľadu na širšie záujmy a hrá sa bezohľadne. A v tejto oblasti sa dnešný stav nezmení tak ľahko k lepšiemu. Korupciou a klientelizmom je presiaknutý riadiaci aparát na všetkých stupňoch. Od najvyšších štátnych orgánov po tie najnižšie v podnikovej sfére vrátane súdov a bezpečnostných orgánov. Občan vo všeobecnosti vôbec nikomu neverí. Má s týmito javmi už vlastnú osobnú skúsenosť. Ako potom chceme vytvoriť uspokojivé podnikateľské prostredie v týchto podmienkach? V dohľadnom čase, pokiaľ dovidíme, to nedokážeme. Štatistické výskumy o dôvere občana v jednotlivé orgány štátu od vlády cez parlament, politické strany, súdy, bezpečnosť, armádu, až po ich jednotlivých predstaviteľov nám to dokazujú. Zapredávanie vlastnej krajiny pre osobný prospech je dnes bežným javom. Nie je to len osobná skúsenosť, aj komunikačné prostriedky nás o tom denne presviedčajú na konkrétnych prípadoch, ktoré sú iba zlomkom tohto neuveriteľného zla. A táto doslova bezočivá, dnes ozajstná devastácia krajiny - Sodoma, Gomora - pretrváva plných desať rokov a na jej koniec nikto dnes nemôže dovidieť. Pri posudzovaní ľudských zdrojov vôbec je to ešte horšie. Vo všeobecnosti u nás rapídne klesá kvalifikácia pracovnej sily na vykonávanú prácu. Časť mladých ľudí je dnes dokonca mimo akejkoľvek organizovanej prípravy na kvalifikáciu a často tí prv kvalifikovaní kvalifikáciu strácajú. Kto predsa nepracuje vo svojej profesii, musí ju strácať. No nielen ten, ale aj tí pracovníci, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní. Stávajú sa postupne vôbec nepoužiteľní. Teda to najhoršie v tomto podnikateľskom prostredí je predsa len dnešná všeobecná demoralizácia pracovnej sily, zasahujúca určite najbolestivejšie celú našu spoločnosť. Klesla hlboko i zodpovednosť za vykonávanú prácu, tento stav sa ďalej prehlbuje. Na spoločnosť v tejto oblasti nepriaznivo pôsobí to, že máme veľmi problematické spoločenské vzory, ktoré, zdá sa, sú u nás veľmi preceňované. Dnes takýmto vzorom nie je nositeľ významných spoločenských výkonov v oblasti vedy, techniky, medicíny, pedagogiky, organizácie práce a pod., ale iný druh ľudí: modelky, herci, speváci, moderátori, baviči a výkonní športovci sú dnes kľúčové spoločenské vzory. Hlavný komunikačný prostriedok propaguje sex, násilie a brutalitu. Nakoniec i odmeňovanie v spoločnosti v podstate zodpovedá týmto pohľadom na jednotlivé druhy povolaní. Rovnako to platí i o vedomostiach a poznaní vôbec. Nachádzame sa dnes vo svete vo veľkom rozsahu prevrátených hodnôt. Materiálne bohatstvo sa stalo rozhodujúcim kritériom hodnotenia človeka v spoločnosti, aj keď vieme, že až na výnimky nikto k nemu u nás nemohol prísť v priebehu tých málo rokov vlastnou výnimočnou prácou. Bohatstvo je spojené u nás s podvodmi a rozkrádaním bývalého spoločného majetku. Uvedenému zodpovedá vysoká kriminalita v spoločnosti. Dnešná úroveň ľudského činiteľa, jeho neuveriteľná demoralizácia je jednoznačne najväčšou zábranou akejkoľvek konsolidácie pomerov u nás, teda i ekonomickej stabilizácie tejto krajiny. Kam sa potom vlastne s takouto spoločnosťou chceme dostať? Táto scéna sa v priebehu uplynulých desiatich rokov u nás nevykryštalizovala a je stále značne komplikovaná, neprehľadná a prevláda v nej chaos, ako ani v jednej z obklopujúcich nás najbližších krajín. Ustavične dochádza k novým a novým situáciám, ktorým nie je možné vôbec rozumieť. Ako sa zdá, nemajú žiadnu logiku a nikam nesmerujú. Tak napríklad, priznám sa, vôbec nerozumiem, okrem iného R. Ficovi a jeho Smeru, strane, ktorú nedávno založil. Jej základná politická orientácia má byť, ako hovorí zakladateľ, naľavo od stredu. Nemal vari priestor v doterajších ľavicových stranách? To nie je možné povedať. Veď bol podpredsedom Strany demokratickej ľavice. Dodnes, ako viem, nepovedal občanom, prečo vlastne z nej vystúpil a založil si vlastnú stranu. Neviem, či o tom sám je dnes presvedčený, že to bolo správne riešenie. Možno bol urazený povolebným rozdelením moci medzi jednotlivých funkcionárov tejto strany. Občania sa to dodnes nedozvedeli. No aj tak má dnes značné sympatie. Ako vieme, v súčasných prieskumoch má, keď nie najväčšie, tak druhé najväčšie preferencie. No keby v budúcich voľbách, ktoré sú ešte ďaleko, výsledky zodpovedali dnešným jeho sympatiám na našej politickej scéne, aj tak sa tým nič nevyrieši. S kým by vlastne chcel spolupracovať a s kým vytvoriť politickú a výkonnú moc? Sú to v podstate tí istí voliči a tí istí politici. Má vari okolo seba vlastných odborníkov, ktorí by mohli dobre vládnuť? Nemôže mať, takých tu niet. Nemá nielen s kým, ale ani za čo a prečo. Čím sa program tejto strany bude líšiť od programu tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú ľavicové strany? Asi sa ani nemôže líšiť. O čo tu teda ide, ak nie o osobnú prestíž? Pri všetkej úcte, naozaj tomu nerozumiem. Dnes máme tri parlamentné ľavicové strany a ďalšie sú mimo parlament. Racionálnym krokom malo byť zjednocovanie ľavicových prúdov a nie ich ďalšie rozbíjanie. Platí to vtedy, ak posudzujeme našu scénu z hľadiska väčšej údernosti ľavice a naopak. A myslím si, že o to ide. Vo všeobecnosti celkovo u nás platí, že nie nedostatok organizačnej platformy, nedostatok straníckych foriem je náš problém, ale práve opak. Obsah, formy a metódy politickej práce sú dnes naším hlavným problémom na politickej scéne, s ktorým zápasíme, a to veľmi neúspešne. Kľúčovým problémom politiky na konsolidáciu našej spoločnosti nie sú organizačné formy, ale politický a odborný primitivizmus. To je kľúčový problém, ktorý jedine môže vyviesť našu krajinu z dnešného marazmu. A k tomu posledný vývoj v slovenskej politike nevedie. Z tohto hľadiska, ak posudzujeme aktivity J. Čarnogurského, I. Mjartana i R. Fica, ich treba pokladať za vyslovene pomýlené. Osobne som hlboko presvedčený, že nemôžu viesť k ničomu pozitívnemu, iba ďalej motajú hlavy našim občanom a nielen to, ale aj neobyčajne komplikujú medzinárodné postavenie našej republiky a škodia mu. (Pokračovanie) Prof. Ing. H. Ďurkovič čestný člen NEF - Hk od roku 1995 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
