Diletantstvo tolerujeme, dostaneme za to účet

Dovoľte, aby som bol v ďalšom veľmi konkrétny. Naša politická scéna je dnes doslova preplnená „intelektuálnymi hviezdami“. Hviezd typu J. Slota, V. Móric, J. Budaj, J. Langoš, M. Kňažko a ďalších iných, ktorí sú preslávení svojimi vyhláseniami a stanoviskami, mätúcimi ľudí a vymývajúcimi mozgy nielen slovami, ale dokonca i činmi. Čomu títo ľudia vôbec rozumejú? Máme i svojich Cuperov, ktorí pripomienkujú i vlastné pripomienky a traja takí stačia na to, aby zablokovali parlament. Máme i ďalších expertov, ako napríklad J. Čarnogurský, ktorého výroky často, ako ktosi povedal, sú také neobyčajne tvorivé, že sa im nedá rozumieť a nerozumie im dokonca ani on sám. A rovnako je to i s jeho činmi. Nesúhlasí s vládou, ktorú sám tvoril, odmieta jej program a usilovne ju rozbíja, darí sa mu to naozaj vynikajúco. Nemožno vari obísť ďalšiu hviezdu prvej veľkosti M. Vášaryovú, bývalú veľvyslankyňu Československa v Rakúsku a budúcu v Poľsku. Aj ten, kto nechcel, musel sa dozvedieť o jej vynikajúcej práci v susednom Rakúsku. Ak by to náhodou niekto nepoznal, nech sa spýta jej spolupracovníkov, ako to tam vlastne bolo. Atómovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach zrušila už dávno, začiatkom 90. rokov. Minister E. Kukan hovorí, neviem prečo, že bola úspešná. Občania Slovenska mali nedávno možnosť poznať jej rozmer v období prezidentskej kampane, ktorým sa prezentovala. Sympatie k nej ako k herečke sa zmenili na úplné odmietanie.
Najhoršie na tom je, že ona to asi takto nevidí, ináč by predsa nemohla mať záujem o veľvyslanecký post v Poľsku. Takýchto a podobných velikánov v politike máme oveľa viac. Čo napríklad náš šéf integračného výboru parlamentu F. Šebej. V televíznej besede v poslednú februárovú nedeľu tohto roka na otázku v súvislosti s NATO, kde vlastne má naša krajina nepriateľov, pred ktorými sa máme chrániť, označil za tohto nepriateľa Rusko. Predstaviteľ nášho štátu, akým je dnes F. Šebej, musí byť vo svojich politických stanoviskách v súlade so štátnou politikou nášho štátu a rešpektovať ju. A štátna politika hovorí o vyváženosti vzťahov k Západu i k Východu. Naším štátnym záujmom je pestovať dobré vzťahy i s Ruskom. Vieme, že obchod s touto krajinou má pre nás existenčný význam. Je rozhodujúcim dodávateľom surovín a energonosičov pre našu krajinu. Tento pán si to pletie a dovoľuje si dupať po týchto vzťahoch, po tomto štátnom záujme. A tieto vzťahy budú mať rovnakú dôležitosť i v budúcnosti. Taká je realita a F. Šebej na nej nič nezmení. Sú i druhí, ktorým sa dá dosť ťažko rozumieť, o čo im vlastne ide. Či o funkciu, či o samu vec. Okrem iných, priznám sa, nerozumiem ministrovi Ľ. Harachovi, odborníkovi na jadrovú energiu, ktorý sa nedokázal doteraz postaviť za dostavbu 3. a 4. bloku Mochoviec a stále lavíruje. Veď dobre vie, že vláda Jaslovské Bohunice nepochopiteľne veľmi ústretovo sľúbila sčasti zlikvidovať
a Mochovce ich musia nahradiť. A nielen to. Akýkoľvek rozvoj Slovenska v budúcnosti je primárne spojený s ďalšou potrebou energie, a to nielen priemyslu, ale každého nášho civilizačného rozvoja. Ako rozumieť tomu, že vo vlastnom ministerstve sa presadzujú ľudia s likvidačnými názormi na dostavbu Mochoviec? Pravdepodobne skorumpované skupiny a on sám sa nevie rozhodnúť. Podľa dostupných informácií časť technológie, hlavne celý sekundárny okruh, je zakonzervovaná a celá elektráreň môže byť dokončená pri veľmi výhodnom zahraničnom úvere. Bolo by našou tragédiou, ak by svojvoľne predseda vlády alebo podpredseda pre ekonomiku sľúbil niekomu likvidáciu týchto blokov, ktorá by sa nedala nikomu prepáčiť. V hre je predsa veľa. To si musia byť predstavitelia vedomí. Kto iný má byť nositeľom myšlienky dokončenia tejto stavby, ak nie práve minister hospodárstva Ľ. Harach. Musí byť predsa prvý v presadzovaní tejto stavby. Veď len straty pri jej nedokončení, aj keď predbežné, boli vyčíslené na 280 mld. Sk. Komu by sme sa vlastne likvidáciou tejto stavby chceli opäť zavďačiť? Takto a podobne možno pokračovať veľmi dlho. Celkovo často nevzdelanosť, primitivizmus rôzneho razenia, rovnako ako korupcia všetkých možných druhov, snaha zapáčiť sa Západu, stranícke záujmy a hlavne osobný prospech deformujú veci okolo nás a ženú politikov, ako aj pracovníkov štátneho aparátu a nižších stupňov k činom, ktorým vôbec nie je možné rozumieť. Hlavné, čo nám chýba,
sú osobnosti, schopné vyviesť krajinu z pretrvávajúcej biedy, ktorá narastá, a na žiadne zlepšenie dnes nedovidíme. Strana demokratickej ľavice bola stále rozhodujúcou ľavicovou stranou. V poslednom čase sa podieľa významne aj na vládnutí. Z minulosti ľavicových strán, ako vieme, sa na vláde podieľala dlhšie obdobie iba strana Združenia robotníkov Slovenska. No táto strana v posledných voľbách úplne prepadla. Bolo to tým, že kolaborovala s Mečiarovým HZDS a jej pričinením, jej asistenciou bola likvidovaná podstatná časť našej ekonomickej základne. Stratila podstatnú časť svojich voličov a zapadla pravdepodobne už natrvalo do politického prepadliska. Treba povedať, že v zásade zradila záujmy tých, za ktorých sa ako strana vydávala, zradila záujmy ľudí fyzickej práce. SDĽ sa vytvorením vládnej koalície s pravicovými stranami už druhý rok nachádza na veľmi klzkom teréne. Vzniká právom otázka, či sa táto strana nedostala so svojou politikou vo vláde do podobnej situácie. Osobne sa nazdávam, že sa naozaj dostáva. Pred posledným zásadným zdražovaním v januári tohto roka som hovoril o tom pri náhodnom stretnutí s podpredsedom tejto strany P. Kanisom. Hovoril som mu, že občania to neunesú a skončí sa to veľmi zle, predovšetkým pre vládne tzv. ľavicové strany. A ono sa to aj tak skončilo. Zásadné zvýšenie cien v podobe ceny plynu, elektriny, vody, poštovného atď. sa urobilo a s tým rovnako dnes ide rast cien tovarov základnej dennej potreby. Ľavicové strany participujúce na vláde zlyhali a občania, ich bývalí sympatizanti, obracajú dnes svoju nádej na lepšie časy na iných. Vyhlásenie predsedu SDĽ J. Migaša prichádza neskoro. Prichádza s týmto vyhlásením „po funuse“. Čo sa stalo, sa už neodstane. Faktom zostáva, že SDĽ asistovala pri tejto politike, pri prijímaní týchto drastických opatrení, ktoré sú občanovi neúnosné. Takto to pociťujeme všetci postihnutí, a takto to pociťujem i ja sám osobne. Som už na hranici životného minima a so mnou rovnako, často i horšie, veľká časť občanov tejto krajiny. Dá sa to ľahko dokázať faktami. Nerozumiem, prečo sa dali tieto strany zatiahnuť do takejto hry a naletieť pravici. Alebo v samom vedení strany SDĽ sú ľudia sledujúci jej kompromitáciu? Už samo obsadenie ministerstva financií B. Schmögnerovou mohlo sledovať tento zámer, a to asi nebude jediný prípad vo vláde. Priznám sa, osobne som presvedčený, že ľavicové vládne strany sa zo súčasného hlbokého prepadu svojich preferencií už nedostanú a ich osud bude podobný ich predchodcom. Kompromitovali sa pred občanmi svojou participáciou na týchto surových, väčšinou neúnosných ekonomických cenových opatreniach terajšej vlády, úzko súvisiacich so samým prežitím občanov v tejto krajine. Musím pokračovať, že okolo nás všeličomu nerozumiem. Nechápem napríklad, prečo ľavica vo vláde nepresadzuje väčší vplyv štátu v ekonomike. Je to predsa jeden z kľúčových prvkov ľavicovej politiky i na Západe. A naša ľavica sa necháva zatlačiť vo vláde čítankovými frázami pravicových strán, ktoré opakujú slová svojich západných ideologických vzorov. Ide predovšetkým o nereálne predstavy svetových finančných organizácií, ktoré doteraz v konkrétnej ekonomike nikde vo svete neuspeli a žiadnu krajinu nepriviedli k prosperite. Za určité pozitívum v ľavicovej politike v ostatnom čase treba pokladať presadenie sa pri prijímaní zásad privatizácie strategických podnikov. No dnes, ako sa zdá, privatizácia týchto podnikov pôjde podľa iného metra.
Nerozumiem tejto logike, podľa ktorej finančné inštitúcie majú byť odovzdané zahraničným vlastníkom bez zásadného vplyvu štátu v budúcnosti. A dnes niet akosi toho, kto by sa jednoznačne hlásil k tejto účasti štátu, a predtým, ako vieme, sa hlásili takmer všetci. Čo sa tu vlastne udialo? Ďalšou oblasťou je problém spracovania dlhodobej vývojovej koncepcie našej krajiny. Pred pár dňami otvoril opäť túto otázku prezident republiky R. Schuster a nie ľavica. Hovoril o nevyhnutnosti štátnej doktríny, ktorú doteraz nemáme. Strategická koncepcia každého štátu je základom akejkoľvek činnosti. Bez strategického plánovania nie je možná racionálna politika v žiadnej krajine. Osobitne ekonomický vývoj bez predstavy o budúcnosti je nemysliteľný. Na tom sa zhodli s prezidentom v zásade kľúčoví predstavitelia nášho hospodárskeho diania, aj prítomní politici na pôde Hospodárskeho klubu. Výkonná moc u nás o nič také neusilovala, žije doslova zo dňa na deň a improvizácia je jej hlavná metóda práce. Bojím sa, že táto improvizácia a náhodnosť má práve svoj pôvod v podobe rád a odporúčaní, ktoré sú pre nás čoraz viac a viac kategorickejšie práve od spomínaných svetových finančných inštitúcií. Čo všetko nám už odporúčali, ako napríklad rozbiť poľnohospodársku veľkovýrobu a vrátiť sa v štruktúre tohto odvetvia pred rok 1948, znížiť vzdelanostnú úroveň obyvateľstva, zúžiť zásadné sociálne programy a pod. V strategickej koncepcii štátu majú dôležité miesto veľké podnikateľské subjekty. My, žiaľ, takéto komplexy nemáme, až na vyslovené výnimky, a nedisponujeme takto ich čiastkovými stratégiami. O to viac sa vynára naliehavosť takejto stratégie na štátnej úrovni. A pochopiť logiku toho, nazdávam sa, nie je až také zložité. Nehovorím tu, pochopiteľne, o direktívnom plánovaní, ale iba o indikatívnom, vo svete prakticky veľmi široko používanom. Nech je k dobru prezidentovi republiky, že s týmto u nás konečne niekto
vyšiel. Nejde tu vlastne o ľavicovú ani pravicovú politiku. Ide o najzákladnejšiu logiku vecí, aby opatrenia prijímané v spoločnosti sledovali jeden cieľ, spracovaný v strategickej koncepcii a boli s ním konzistentné. Takáto koncepcia je nesmierne významná, osobitne pre malé štáty, ktoré sa v ekonomickom smerovaní svojho priemyslu môžu pohybovať iba v určitom segmente štruktúry svetovej ekonomiky. V segmente, ktorý zodpovedá danostiam a prednostiam týchto malých štátov. Doteraz sme sa nestretli s tým, aby sa u nás niekto usiloval o takúto strategickú predstavu našej krajiny. Na potrebe takejto koncepcie a jej spracovaní by sa mali zhodnúť všetci. Ide predsa o počin tej najvyššej politickej dôležitosti. Koncepčnosť a dlhodobosť je základom každého ekonomického úspechu. Na čo sa v ľavicovej politike úplne zabudlo? Je to postoj k plánovaniu. Jednou z hlavných príčin dnešného katastrofálneho stavu v ekonomike všetkých postkomunistických krajín je práve odmietanie cieleného rozvoja vlastných ekonomík. Ak niekomu prekáža termín plánovanie, nahraďme ho iným. Isteže, vo svete sa možno stretnúť s rôznymi názormi, dokonca i takým, že chaos trhu je to najlepšie, čo určuje vývoj ekonomiky. Hovoria to zástancovia ideológie automatizmu trhu. Iní zasa tvrdia, že dnes, v čase všemocnej reklamy a totálneho ovplyvňovania spotrebiteľa, trh slúži nie na jeho uspokojenie, ale na uspokojenie potrieb výrobcov (J. K. Galbraith). Agresívna reklama tu hrá prvé husle. Spojené štáty sú vo svete jedinou krajinou, ktorá nemá vlastnú priemyselnú politiku a na vine majú byť ideológovia z Wall Streetu, hovorí iný (L. Iacocca). Pravdou je to, že úspechy, ktoré dosiahli vyspelé štáty, boli vždy spojené s koncepčným prístupom k vlastnej ekonomike. V politike štátu je dnes neobyčajne vážnou otázkou prežitie existujúcich veľkých podnikov. Tomuto vláda nevenuje prakticky žiadnu pozornosť. Väčšina z nich sa nachádza v ekonomickom kolapse a postupne zanikajú. Ich vrcholové riadenie nie je schopné zabezpečiť ich prežitie a často naopak prispieva ich vykrádaním k ich zániku. Tento stav sa nezlepšuje, práve naopak. Nezáujem štátu o záchranu existujúcich podnikov dotvára celkovú klímu ich likvidácie i vtedy, ak tieto podniky majú výrobný program, mohli by vyrábať a mohli by prežiť. Prezident R. Schuster hovoril k tejto otázke veľmi konkrétne. Má pravdu, keď hovoril, že sme nadšení, ak niekto prinesie 50 pracovných miest a pokojne necháme zaniknúť podnik s 1500 zamestnancami a uviedol konkrétne príklady - Krompachy a Sninu. A to Miklošovo podnikateľské prostredie podľa predchádzajúceho tu tak ľahko nebude.
Na ich záchranu zostáva iba jedna možnosť. Opatrenia štátu, no to akosi nechceme pochopiť. Posledný prípad, ako vieme, sú Podpolianske strojárne Detva. Nech nám teda povie, ale konkrétne, ako na to. A to platí o celej vláde, ktorej kľúčovou základnou prioritou je zapáčiť sa Západu. Vidíme, že nedostatok zdrojov riešia veľmi jednoducho, na úkor tých, ktorí sú proti nim bezmocní, na úkor nemajetných, aj keď sa to deje za potlesku Západu. Inou, rovnako dôležitou oblasťou, je náprava privatizačných rozhodnutí z minulosti. Kde sú tie proklamácie o náprave z obdobia volieb? Dokonca, priznám sa, nepoznám jediný prípad tvrdého potrestania toho, kto kradol a porušil zákon. Tvrdil som už vtedy, že to nemyslia vážne, že ide o oklamanie občana a po voľbách sa na to zabudne. A tak sa to i stalo. Zabudla, žiaľ, i ľavica, a to je neodpustiteľné. V Česku predsa len aj napriek tomu, že sociálna demokracia je kritizovaná, má byť podľa predsedu M. Zemana okolo 2000 trestných oznámení na rozkrádačov spoločného majetku. Rovnako ako priemyselné podniky, sú na tom i poľnohospodárske družstvá, ktoré čoraz viac a viac upadajú. Som presvedčený, že je to zámerné. Ak necháme ďalej družstvá upadať, bude to katastrofa v potravinovom zabezpečení obyvateľstva. Už dnes je to debakel ľavice, občania pri ďalšom takomto vývoji ľavicové vládne strany úplne odmietnu, a to natrvalo. O HZDS nepíšem, myslím si, že tu nie je možné nič nové povedať.
Svoju osudovú úlohu už zohralo. Rozdalo všetko, čo sa dalo a naďalej múti mozgy značnej časti obyvateľstva. Politická moc predstavovaná dnešným parlamentom a vládou, ako aj vládnymi politickými stranami nemôže predsa našu krajinu priviesť k úspechu, nemá ani intelektuálne na to. Jej mottom je prehnaná ústretovosť oproti Západu, prejavujúca sa vo všeobecnej servilnosti, zachádzajúcej až k zrade základných záujmov našich občanov. Nemá teda ani morálne na inú politiku. Uvedené poznámky nevyčerpávajú, pochopiteľne, všetky základné javy na našej politicko-ekonomickej scéne, priestor novinového článku to neumožňuje. Prof. Ing. H. Ďurkovič
čestný člen NEF - Hk
od roku 1995