Malokarpatská vínna cesta

Veď dobrá chuť pezinského vína si našla už dávno aj cestu na kráľovský dvor, kde sa presadila za zvláštnych okolností v čase, keď sa Pezinok snažil o mestské výsady. Tomuto aktu predchádzal dlhý boj. V nestálych a zložitých pomeroch sa nedalo dôverovať prísľubom panovníkov a práve víno bolo jedinou istotou Pezinčanov. Víno tieklo nielen do pivnice panovníka, ale aj pivníc kráľovských úradníkov a vplyvných osobností smenu, aby naladilo ich myseľ v prospech Pezinka. Len v roku 1639 použilo mesto na tento účel 20 225 okovov vína (takmer 11-tisíc), z čoho 100 okovov dostal palatín. Potom, keď sa všetko podarilo a Pezinok sa stal v roku 1615 slobodným kráľovským mestom, našla v týchto listinách svoje miesto aj dobrá chuť pezinského vína. Kráľ Matej II. nariadil a Ferdinand III. potvrdil, že Pezinčania „za všetky dôchodky oddávna odvádzané zemepánovi“ budú „povinní každoročne odvádzať 250 okovov dobrého a vyberaného vína z najlepších pivníc...“ Nielen Pezinčania sa hrdia svojím vínom. História mnohých vinohradov na svahoch Malých Karpát siaha do čias dávno pred 13. storočím, obdobím prvej písomnej zmienky o vinohradníctve. A teda aj keď sme sa v nedávnej dobe trochu „popanštili“, predsa mnohí si našli cestu späť do vinohradov a domácim či hosťom ponúkajú voňavý mok. V poniektorých pivničkách nájdete viac ako 150 druhov vína. Malebný kraj vhodný na prechádzky či túry, cyklotúry, v zime lyžovanie na Babe alebo hrebeňovky na bežkách či športovanie v pezinskom Areáli zdravia možnosť vychutnať si dovolenku
a zároveň sa oboznámiť s vinohradníctvom a vinárstvom. Ubytovanie v malých penziónoch alebo v súkromí poskytuje vhodnú príležitosť prežiť časť roka v tradičnom vinohrade a zažiť „rezačku“, ako prvé jarné práce vo vinohrade, keď sa pomocou nožov alebo nožníc odstraňujú a skracujú staré „révi“ - letorasty. „Kopačku“, ktorá sa robí buď „kramplami“ - dvojzubými motykami alebo vidlami či rýľom. „Štekotukačku“, ktorou domáci nazývajú zatlkávanie kolíkov „štekov“ a či „vázáni kocúrú“, viazanie ťažňov ku kolíkom v čase „pokál puki spá“. „Zelené roboti“, to sú už letné práce vykonávané počas vegetácie ako sú „plevačka“ - vylamovanie zbytočných výhonkov, „škarabačka“ - odstraňovanie buriny a súčasne kyprenie pôdy, „vázačka“ - viazanie letorastov ku „štekom“, alebo „povazúfka, heftúfka“ - viazanie vrchnej časti letorastov ku kolíkom. Podľa potreby sa robí „špricúfka“ - ochrana viniča chemickým postrekom pred chorobami. Keď horúce slnko ešte stále páli, prichádza „oberačka“, keď sa hrozno reže nožom alebo strihá nožnicami a v „putnách“ sa odnáša na kraj vinohradu na „prešúvaní“ - lisovanie do vinohradníkovho domu. Prešovačku
treba zažiť na vlastnej koži. Človek si uvedomí, že zber úrody je tiež namáhavá práca. Celodenná námaha prináša aj pocit uspokojenia a radosti z nového bohatstva, ktorým príroda obdarúva každoročne vinohradníkov. Príroda je však niekedy nevypočítateľná a vinohradníctvo je neisté povolanie. Svedčí o tom aj stará vinohradnícka múdrosť, podľa ktorej má mať vinohradník jednu úrodu vo vinohrade, druhú v pivnici a tretiu v peniazoch. Rudolfa Vallová