Tranzit určite, ale musí zostať v rukách štátu

Privatizačné hry okolo SPP silnejú, kto ich však rozohráva? Úvahy, ktoré pochádzajú z ministerstva hospodárstva o rozdelení štátneho podniku Slovenský plynárenský priemysel na štyri samostatné akciovky, o oddelení tranzitu od obchodu a distribúcie a ich následnú privatizáciu, silnejú. Pritom treba hneď v úvode povedať, že nemajú akékoľvek ekonomické a logické opodstatnenie. Ako princíp: predajom tranzitu by sa štát dostal do pozície závislej od vôle vlastníkov - nepriamo by mohli diktovať ceny plynu a podmienky dodávok, čím by utrpeli strategické záujmy štátu. V tomto prípade neobstojí argument, že štát si plánuje ponechať 51 % v prípadnej spoločnosti SPP - Tranzit. Vari sme len za posledné dva roky neboli svedkami viacerých situácií, keď si štát, keď došlo na lámanie chleba, hoci bol väčšinový vlastník, nepresadil svoju vôľu? Predaj podstatnej časti SPP by bol neodpustiteľný krok, ktorý by dokazoval, že súčasná vláda, ktorá by takýto obchod sprostredkovala, je v závese lobistov, ktorých zaujíma len a len osobný prospech. Ak hovoríme o strategických podnikoch, aj tie treba rozlišovať. Iné je napríklad nejaký plemenársky žrebčín a iné SPP, ktorý v podstate na Slovensku nemá obdobu. A v jeho prípade už nemožno hovoriť iba o lobistoch, ale doslova o strategických záujmoch nielen Slovenska, ale vzhľadom na polohu slovenského tranzitu aj v rámci európskeho priestoru. Ostať štátnym
Ročne len tranzit vyše 80 miliárd kubíkov zemného plynu prináša Slovenskému plynárenskému priemyslu na tržbách 25 miliárd korún. A to je polovica z celkových tržieb SPP. Prečo by sa táto lukratívna činnosť mala z SPP vyčleniť? To nemá logiku. Všade vo svete sa podobné spoločnosti spájajú do väčších celkov a my opäť chceme byť výnimkou a ísť proti prúdu. Okrem toho, prečo by sa mal tranzit vôbec privatizovať? Komu prekáža, že je Transparentnosť
Ak by sme však pripustili predaj podniku s 25-miliardovými ročnými tržbami, aká by mala byť jeho cena? Hovoriť by sa malo o stovkách miliárd korún aj v tom prípade, ak ministerstvo hospodárstva navrhuje predať 49-percentný podiel akcií SPP. Vari asi ani nemá cenu diskutovať o tom, či by sa podarilo zabezpečiť transparentné podmienky pri jeho predaji, keď sme svedkami korupčných škandálov - vrátane dnes už bývalých vládnych predstaviteľov - pri oveľa menších sumách. To je však len podružný argument hovoriaci proti predaju časti SPP. Radšej audit!
Lobisti argumentujú tým, že v podniku treba zabezpečiť efektívny chod a transparentnosť. Iste, ale v tomto smere nie je privatizácia všeliekom. Práve preto, že štát si má zachovať majoritu. Ak sa personálny audit nezávislých odborníkov nedávno osvedčil v prípade Slovenských elektrární, prečo by sa nemal stať východiskom aj pre ostatné štátne podniky vrátane SPP? Lenže, ako sme videli v uplynulých dňoch, politici sa tomuto návrhu bránia a hovoria o ňom len veľmi hmlisto a vyhýbavo. Z toho možno nadobudnúť dojem, akoby im takýto spôsob ozdravenia prekážal. Čo by bolo na tom zlé? Len pre smotánku
Otázku - koho záujmy háji svojím návrhom ministerstvo financií - vyvoláva aj ten fakt, že pri predaji a. s. SPP Tranzit sa nespomína možnosť privatizovať občanmi SR. Či už prostredníctvom dlhopisov FNM SR alebo iným spôsobom. Vládny sľub znie: „Zahrnúť do tejto ponuky (rozumej za výmenu dlhopisov FNM SR) aj približne 20 % objemu strategických podnikov“. Lenže, ako sa postupne hovorí o predaji jednotlivých podnikov (napríklad SLSP, VÚB), v prípade každého vypadávajú občania „z hry“. Ktoré strategické podniky potom chcú dať na privatizáciu aj občanmi SR (vari pôjde naozaj len o žrebčíny a radoví občania budú privatizovať časť povedzme z anglického plmenného žrebca?), keď sa vláda zaviazala v prípade každého jednotlivého podniku organizovať privatizačný proces tak, „aby rešpektoval verejný záujem“. No pri SPP pri oddeľovaní tranzitu a jeho privatizácii o ňom nemožno hovoriť. Iba vtedy, ak by bolo vo verejnom záujme, aby sme stratili niekoľko miliárd korún. Peter Višváder