Beh údolím smrti

Najväčšou a zároveň najslabšou záujmovou skupinou medzi uchádzačmi o privatizovaný majetok boli „dikovia“. Boli ich tisícky, nemali však prístup k informáciám, a tie, ktoré dostali, boli prakticky bezcenné ako každá informácia, ktorú súčasne dostane niekoľko miliónov ľudí. Zohrali však rolu prvých, pasívnych vlastníkov, ktorí iba odštartovali trh s vlastníckymi právami a za nízke transakčné náklady ich predávali ďalším nadobúdateľom. Druhou záujmovou skupinou pri redistribúcii vlastníckych práv boli pôvodní vlastníci a ich potomkovia. Na rozdiel od „dikov“ konali títo aktívnejšie. Z hľadiska konkurencieschopnosti ekonomiky stvorili však reštitúcie väčšinou vlastníkov skôr slabých. Relatívne malú, ale dobre organizovanú skupinu vytvorili podnikové manažmenty. Ich výhodou bola znalosť podnikov a rokmi vytvorené väzby na banky a inštitúcie. Ich motivácia na získanie majetku bola silná, s majetkom však narábala veľmi rôznorodo. Najschopnejšou záujmovou skupinou, ktorá až dodnes určuje tvár slovenskej privatizácie, boli zahraniční investori. Treba však povedať, že ani oni neboli tým vlastníkom, ktorého sme očakávali. Lebo ako bolo kedysi povedané: Vlastníctvo, ktoré kapitálové transakcie s prevažne špekulatívnymi motívmi reprezentujú, je vlastníctvo anonymné, so slabou vlastníckou zodpovednosťou, a predovšetkým je to vlastníctvo neúplne. Redukuje sa iba na užívanie plodov, zatiaľ čo primárne funkcie vlastníctva, implikujúce zodpovedný vzťah hospodárov voči vlastným aktívam, chýbajú.