Hospodársky denník
USD43,389 Sk
EUR41,612 Sk
CHF26,533 Sk
CZK1,148 Sk
  Pondelok  10.Apríla 2000

Dilema európskej obrany


Je nesprávne, ak má novú obrannú koncepciu EÚ overiť vojna
To, že Európa má zvýšiť svoje obranné rozpočty, ak má dobehnúť USA, už tvrdia popri amerických aj európski predstavitelia. Jej novovzniknuté obranné štruktúry totiž stále nie sú akcieschopné, a ako súhlasil v našom denníku B. P. Jackson, prezident a spolupredseda Komisie USA pre NATO a viceprezident pre stratégiu a plánovanie v zbrojárskej firme Lockheed Martin Corp., v prípade riešenia budúcej vojny by aj tak musela Európa hasiť konflikt na „lízing“ z NATO. Podľa Bruselu má však spomínané novonarodené dieťa, pre ktoré zatiaľ nebola stanovená koncepcia výučby, dostať najlepšiu výchovu skutočne až pri hasení konfliktu. Je potrebné stanovovať pravidlá riešenia konfliktov vojnou a až pri vojne? A má Európa dôvod prorokovať novú vojnu? Veľvyslanec USA pri OSN R. Holbrooke si myslí, že áno, varovaním, že „prídu ďalšie Bosny, Kosová a Východné Timory“. Lenže Európa sa zmenou svojej bezpečnostnej politiky snaží len vymaniť sa spod vplyvu NATO (rozumej USA) pri rozhodovaní o práve, čase a prostriedku na zakročenie proti vznikajúcemu či už existujúcemu konfliktu na starom kontinente. Vojna či diplomacia?
Ak totiž prejdeme „históriu“ vojen len od tridsaťročnej po druhú svetovú, zistíme, že svet rezignoval na medzinárodne záväzné riešenie vždy až po vojne - či už Vestfálskym mierom, či na Postupimskej konferencii. To pri tvorbe práva, s nanútením úlohy hasiča konfliktov, v meradle súčasného zaistenia globálnej bezpečnosti, neobstojí. Európa tvorbou nových bezpečnostných štruktúr, ktoré odskúša ich „hodením“ do vojny, žiaľ, postupuje presne v tomto duchu. Áno, druhá polovica tohto storočia zaznamenala viac ako 250 vojenských konfliktov, v ktorých zomrelo 20 miliónov ľudí, z toho 90 % civilistov. Podľa štatistík ďalších 170 miliónov ľudí stratilo pre vojnové besnenie domovy a ak sa pozrieme priamo na 90. roky, vojna siahla na životy 2 miliónov detí a ďalších 5 miliónov ich zmrzačila. Avšak, vo volaní po zmene právnych noriem a uprednostnenia otázky humanity pred štátnou suverenitou, je ďalšie ALE. Zatváranie očí
Charta OSN odštartovala tzv. jus in bello. Následne 188 štátov, teda najväčší počet signatárov, pokračovalo šiestimi stovkami záväzných článkov Ženevských dohôd z roku 1947, ktoré v roku 1977 doplnili dva záväzné protokoly. Len pre zaujímavosť porovnajme tzv. prvú humanitárnu vojnu v Kosove s „jus in bello“ ako obmedzením vojnového zla a postavením zbytočného násilia mimo zákon. Podľa neho sa civilné obyvateľstvo za žiadnych okolností nesmie stať terčom útokov. Protokol č. 1 výslovne stanovuje, že vojenský cieľ nemôže byť zasiahnutý, ak hrozí nebezpečenstvo, že budú zabití bezbranní ľudia, resp. škody spôsobené by boli väčšie, než je vojenský význam konečného víťazstva (čl. 51). Zakazuje sa aj ničenie civilných zariadení nevyhnutných na prežitie obyvateľstva, ako vodárne a elektrárne. Bombardovať ciele bez náležitého vyhodnotenia vojenského významu alebo zaútočiť na budovy, ako sú diplomatické zastupiteľstvá, je hrubé porušenie dohôd. Po Kosove tak musel plukovník švajčiarskej vojenskej justície Luc Hafner konštatovať, že prvá „humanitárna“ vojna bola v úplnom rozpore so Ženevskými dohodami a zodpovední velitelia by mohli byť obžalovaní z vojnových zločinov. „Historickᓠveta vrchného veliteľa NATO gen. Clarka, že civilné straty sú „vedľajšie škody“, vyjadrila celú humánnu myšlienku, aj keď Clarkov skvost označil Hafner za obludný, s popretím všetkých práv obetí. Väčšina členov NATO, aj novorodiacich sa vojenských štruktúr EÚ, však ženevské dohovory podpísala spolu s doplňujúcimi protokolmi. Balkánsky konflikt ukázal, že sa riešenie humanitárneho konfliktu nepochopilo. A podobne, bez neucelenej koncepcie, by Európa vo vlastnej réžii so zbraňami NATO riešila aj nasledujúci. Resp. za súčasnej asistencie NATO, ak by pokladala aliancia oblasť za strategickú... To, že NATO môže spoluúčinkovať na scéne, je zrejmé z Novej strategickej koncepcie NATO pre 21. storočie. Tá rozširuje pôsobenie NATO mimo členov aliancie bez mandátu BR OSN. Ak sa NATO bude rozširovať aj o ďalšie a neskôr neeurópske krajiny, stojí za uvážanie, či nepôjde o absolútne negovanie Charty, ktorá pripúšťa popri sebe len oblastné dohody. Aj Európa si musí dať pozor, aby neskĺzla na nebezpečnú cestu, ak pre vlastné posilnenie nových bezpečnostných štruktúr núti neutrálne členské štáty EÚ k povinnému členstvu, teda k vzdaniu sa neutrality. Hocako, Európania budú ešte dlho odkázaní na „lízing“ zbraní z NATO, najmä keď väčšina z nich ako zároveň členské štáty NATO odoláva plneniu prijatého čl. 53 ods. f koncepcie, ktorý predpokladá vytváranie väčšej vojenskej sily. Na obranu totiž Európania spolu dávajú ročne asi dve tretiny toho, čo minú samy USA. Ich arzenálu nemôžu Európania konkurovať a potrebovali by desiatky rokov snaženia, ak by sa chceli k USA priblížiť. Zbrojárske supy už však krúžia nad budúcimi korisťami. Slávka Blazseková
Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.