Ako ďakej s kontrolou akosti

Ochrana spotrebiteľa by mala byť súčasťou štátnej politiky, hovoria niektorí odborníci pôsobiaci v oblasti vyhodnocovania a sledovania kvality produkcie. Zároveň tvrdia, že miera ochrany našich občanov pred nekvalitným tovarom sa v nových podmienkach integrácie do EÚ zmenší. Občianske profesionálne združenia, spotrebiteľské organizácie a iné samosprávne inštitúcie na Západe disponujú kvalitnou materiálnou základňou vrátane laboratórií na kontrolu výrobkov. U nás to tak zatiaľ nie je a je otázka, ako sa vyrovnáme s týmto problémom v rámci prístupovej prípravy. Je pravda, že v mnohých prípadoch máme prísnejšie kvalitatívne normy, ako sú na Západe. Vstupom do únie však preberieme aj jej zákonodarstvo, čo môže vyvolávať mnohé otázky. Na takú, či v pozadí snahy o „zníženie bariéry” v systéme sledovania akosti výrobkov môže byť aj záujem o väčší a bezproblémovejší export tovarov do asociovaných krajín, ústredný riaditeľ Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej inšpekcie Ing. Jozef Kalaš, CSc. hovorí, že „určite je za tým aj tento zámer. Nie je to však len zámer EÚ, ale aj Svetovej obchodnej organizácie, ktorá má záujem o urýchľovanie obchodu. Európska únia však každému zároveň hovorí: Urobte si silnú trhovú kontrolu“.

O tom, že slovenský spotrebiteľ nie je poučený a neraz ani poučiteľný, čo môže komplikovať niektoré efekty zo zmien prístupov ku kontrole, dokumentuje aj skúsenosť Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI). Jej ústredný riaditeľ JUDr. Albín Sladovník, „nevie pochopiť, ako môže dospelý človek kúpiť z korby nákladného auta napríklad televízor za 12- až 13-tisíc korún alebo mrazničku, hoci vie, že taký typ stojí v obchode aj trojnásobok a uspokojí sa s odpoveďou, že lacné je to preto, lebo obchodník údajne nemá priestory na predaj. Keď však príde kupujúci domov, zistí, že zaplatil len za prázdnu skrinku, pričom si nezapamätá ani ŠPZ vozidla”. Ako hovorí, existujú aj problémy s kvalitou textilu, ktorého farba obsahovala príliš veľa škodlivých látok, napríklad olova a pod. Podľa rozborov niektoré takéto výrobky obsahujú až desaťnásobne viac škodlivín ako povoľuje norma. A. Sladovník týmito príkladmi upozorňuje, že naši občania by mali byť oveľa ostražitejší pri nákupoch. „Základná myšlienka je v tom, že kvalitu výrobkov si bude musieť spotrebiteľ v budúcnosti kontrolovať sám. Ich bezpečnosť a parametre budú garantovať a dozorovať štátne orgány. Do vstupu do EÚ sa s tým bude musieť spotrebiteľ vyrovnať.” Natíska sa však otázka, či verejnosť bude taká vyspelá. Ako hovoria pracovníci kontrolných orgánov, Európska únia nám vyčíta, že stále pretrváva u nás orientácia kontroly na kvalitu. V jej členských štátoch to tak nie je. Ale zároveň treba povedať, že majú vyspelejšiu nielen podnikateľskú, ale aj spotrebiteľskú verejnosť, ktorá viac dbá o kvalitu výrobkov ako naša. V praxi by to teda malo vyzerať tak, že či sa napríklad košele, ponožky a pod. párajú alebo po praní neprimerane zbehnú, bude si musieť ustrážiť zákazník. Nebude však jeho trpkou a zároveň príliš drahou skúsenosťou, že až na základe kúpeného a následne, povedzme, praním zničeného nekvalitného výrobku, bude sa môcť rozhodnúť, či si ho druhý raz opäť kúpi? Ako zákazník napríklad spozná, či farba dekorácie na pohároch neobsahuje veľa ťažkých kovov, ak spôsob ich používania nebude správne v obchode vyznačený? Azda až na základe skúseností vyplývajúcich nebodaj z narušeného zdravia?

Málo štátov EÚ používa, tak ako SR, sankcie proti predajcom nekvalitného tovaru. U nás sa neraz hovorí – prečo im nedáte väčšie pokuty? Sankcia je však krajný princíp, ktorý sa v EÚ neuplatňuje, a ak, tak formou súdneho rozhodnutia. Preto pokuty postupne vypadnú aj z nášho právneho poriadku. „Ak chceme vstúpiť do EÚ, musíme prijať ich hru,“ hovoria predstavitelia kontrolných orgánov.

Andrej Pokojný