Poistné ako daňový výdavok podnikateľa

Zákon č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov (ďalej „zákon č. 286/1992 Zb.“) zaradil medzi výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov aj poistné uhrádzané daňovníkom, pokiaľ súvisí s príjmom, ktorý je predmetom dane (§ 24 ods. 2 písm. e) zákona č. 286/1992 Zb.). Zákonodarca považuje teda náklady na poistenie za taký výdavok daňovníka, prostredníctvom ktorého sa zabezpečuje príjem daňovníka pre prípad vzniku nepredvídanej náhodnej udalosti. Vychádzajúc zo skutočnosti, že v prípade povinne zmluvného poistenia sa podnikateľovi pod hrozbou sankcie ukladá povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu a v prípade zákonného poistenia poistenie dokonca vznikne bez ohľadu na vôľu poisteného ex lege, výdavok podnikateľa na takéto poistenia možno zahrnúť do výdavkov vynaložených na zabezpečenie zdaniteľných príjmov. Pravda, aj v tomto prípade však musí platiť, že vec alebo činnosť, na ktoré sa poistenie vzťahuje, slúžia na dosahovanie zdaniteľných príjmov podnikateľa.
Dobrovoľné poistenia
V prípade dobrovoľných zmluvných poistení je na uvážení podnikateľa, či poistnú zmluvu uzavrie, alebo nie. Pokiaľ podnikateľ uzavrie poistnú zmluvu v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti a poistenie sa bude priamo týkať rizík, ktoré sú s podnikateľskou činnosťou spojené, poistné na toto poistenie môže podnikateľ zahrnúť do daňových nákladov. Do daňových nákladov však nemožno zahrnúť poistné na také poistenia, ktoré nesúvisia s podnikateľskou činnosťou podnikateľa, ale slúžia jeho osobnej potrebe (napr. životné poistenie, poistenie vlastného motorového vozidla, rodinného domu alebo domácnosti). Ak sa poistenie týka predmetu, ktorý sa len sčasti využíva na podnikanie (napr. rodinný dom, v ktorom je zriadená prevádzkareň podnikateľa), poistné na takéto poistenie možno do nákladov zahrnúť len v pomernej výške. JUDr. Imrich Fekete, CSc.