Nezamestnanosť v eurolande
Najnovšie pôsobivé štatistiky sú skôr dielom pružných kúzel V desiatich krajinách eurolandu porátali na začiatku roka 12,4 milióna nezamestnaných, čo je asi 10 % pracovnej sily. Tento údaj, nárokujúci si potlesk za mierny pokles počtu ľudí vyradených v posledných rokoch z ekonomického procesu, je, pravda, z viacerých dôvodov veľmi ohľaduplný. Do značnej miery je produktom štatistických kúzel, ktoré majú dokázať, že v trhovej ekonomike liberálneho kapitalizmu nie je nezamestnanosť systémovým javom, ale len produktom zdedenej konzervatívnej nepružnosti, najmä v Nemecku a Taliansku, ktoré produkujú polovicu HDP eurolandu a väčšiu polovicu jeho nezamestnaných. Štatistiky predovšetkým hovoria len o oficiálne registrovaných nezamestnaných, teda nie o všetkých, čo nemôžu nájsť prácu. K novým kúzlam novej ekonomiky ďalej patrí stratégia flexibility trhu práce a obmedzenie vplyvu odborov na dohody o práci a mzde. Poukazuje sa na príklad Holandska či Británie (hoci tá nepatrí do zóny eurolandu), ktoré pružnými opatreniami dokázali znížiť nezamestnanosť na 3 a 4 %, teda ešte viac ako USA, čo je hlboko pod priemer eurozóny. O akú pružnosť ide? V niektorých štátoch ako v Nemecku (vlani 10,5 %) či Taliansku (11,5 %) jestvujú prekážky na uzatváranie pracovných zmlúv na fixné obdobie a na čiastočný pracovný čas. Za pozitívny príklad sa uvádza Francúzsko a Španielsko, kde od týchto prekážok najnovšie upustili, čo privítali najmä odvetvia služieb. V Španielsku to okrem iných faktorov prispelo k zníženiu nezamestnanosti z 24 % v roku 1994 k dnešným vyše 15 %. Vo Francúzsku flexibilný prístup k pracovnej sile mal vlani prispieť k 3,9-percentnému rastu tvorby pracovných miest v službách, v Španielsku k 2,9-percentnému rastu. Vzniká podozrenie, že rast pracovných miest je len produktom matematiky, ktorý delí jedno osemhodinové pracovné miesto na dve po štyroch hodinách. Vo Francúzku sa na raste pracovných príležitostí celkom určite zúčastňuje aj legislatívne skrátenie pracovnej doby na 35 hodín týždenne. Pri skracovaní pracovného času ide o dve paradigmy. Francúzskych 35 hodín týždenne má zachovať doterajšiu úroveň mzdy, pravda, pri adekvátnom zvýšení výkonnosti zamestnanca. Iné krátenia pracovného času však sprevádza adekvátne krátenie mzdy. Také riešenie nezamestnanosti formou polozamestnanosti síce prináša pôsobivé čísla, je to však len delenie sa zamestnancov o jednu mzdu. Z tohto hľadiska nepôsobia už krajiny s novou ekonomikou nijako šokujúco. Holandsko s 3-percentnou nezamestnanosťou má 30 percent ľudí v čiastočnom pracovnom čase, Británia so 4 percentami nezamestnaných poskytuje dokonca temer 40 percentám zamestnancov len čiastkové zamestnanie. Ak by pracovali naplno, potom by sa aj tam vyšplhala nezamestnanosť k 10 percentám. Jaroslav Brabec
|
