|
|
||||||||||||||||
| Piatok 14.Apríla 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Nad morálkou vyhral biznisS prezidentom FNM SR J. Kojdom aj o technike privatizácie Privatizácia bola na Slovensku od svojho začiatku poznamenaná veľkými sľubmi, ktoré neskôr vystriedal pocit ich nesplnenia a nespravodlivosti. Či už ide o transparentnosť tohto procesu, alebo o účasť bežných občanov pri odštátňovaní strategických podnikov. Napokon je tu aj otázka: čo bude s dlhopismi? Zaznamenali sme síce isté vyhlásenia vlády, ale do konca roku 2001 je v tomto prípade ešte veľmi ďaleko. O týchto problémoch sme sa rozprávali s prezidentom Fondu národného majetku SR Jozefom Kojdom. Niektoré z vládou schválených desiatich spôsobov umorovania dlhopisov FNM SR sa už používajú. Evidujete, o koľko sa priebežne znižuje finančný záväzok fondu na rok 2001? - Nie, bolo by to predčasné, pretože niektoré kroky sa ešte pripravujú a z hľadiska celkového objemu doteraz určite nejde o veľké sumy. Presnejší priebežný výsledok očakávame v polovici roka, preto by som v tejto fáze hovoril skôr o očakávaniach. Boli by sme však radi, keby sa podarilo predčasne umoriť tretinu dlhopisov, teda zhruba v hodnote 10 mld. Sk. Nepovažujete za problémové rozhodnutie vlády vylúčiť možnosť výmeny dlhopisov za akcie strategických podnikov? Najskôr dlho presviedčala o nevyhnutnosti tohto kroku, no zrazu názor zmenila. - Toto rozhodnutie treba vnímať z dvoch hľadísk: obsahu a času. Fond privítal, že vôbec nejaké rozhodnutie padlo. Stalo sa tak naozaj v poslednej chvíli. Pokiaľ ide o pôvodný zámer vlády vymieňať dlhopisy za časti akcií strategických podnikov, mohol sa pokojne uskutočniť do výšky 10 % akcií týchto podnikov. Neohrozilo by to privatizačné zámery vlády. Neverím však, že by sa takýmto spôsobom predalo 10 % akcií strategických podnikov a že by to pomohlo znížiť záväzok fondu, pretože o výmenu malo podľa prieskumov záujem asi 20 % majiteľov dlhopisov. Ostatní predsa len očakávali peniaze. Privatizácia bola vždy obaľovaná morálkou. Každý politik, kým sa dostal k moci, hovoril: ide o majetok ľudu a treba mu aspoň časť z neho dať. No po tom, ako zasadol do svojho kresla, morálku odložil a stal sa z neho podnikateľ. Tak si možno vysvetliť aj postoje súčasnej vlády ako celku. Ako vnímate tento problém ako predstaviteľ inštitúcie, ktorá týmto majetkom prakticky nakladá? - To je otázka pre politikov. Pre nás na fonde je dôležité to, aby bola privatizácia transparentná. To znamená robiť ju prostredníctvom tendrov. Nepoznám momentálne lepší spôsob. Okrem rovností šancí všetkých uchádzačov musí dať výber investora aj základ ďalšieho úspešného fungovania privatizovaného podniku. To znamená, že do tohto procesu by mali vstupovať kapitálovo silné firmy, ktoré majú referencie, a nie niekto, kto má záujem v podniku fungovať dva - tri roky a za ten čas vyťažiť z neho maximum a potom ho nechať osudu. O to budeme na fonde dbať. Jedným z vládou schválených spôsobov umorovania dlhopisov je aj ich vykupovanie fondom, prostredníctvom dcérskej spoločnosti, obchodníka s cennými papiermi. V akom štádiu príprav je tento proces? - Čakáme, kedy bude mať fond potrebnú likviditu. To je jediný problém, prečo sa tento spôsob umorovania ešte nezačal uskutočňovať. Z pochopiteľných dôvodov nemôžem povedať kedy, koľko a za aké ceny budeme vykupovať. Keď to bude aktuálne, budeme o tom verejnosť informovať. Máte aspoň predstavu, aký balík peňazí na to fond vyčlení? - Áno, ale opäť je predčasné o tom hovoriť. Vyvolalo by to na trhu určité očakávania, ktoré by v konečnom dôsledku mohli fond poškodiť. Nepovažujete tento spôsob za neseriózny voči občanom? Dlhopisy ich mali odškodniť za to, že boli z privatizácie odblokovaní. No zrazu im FNM SR ponúka ich odkúpenie za aktuálnu trhovú cenu, ktorá je skoro polovičná z toho, čo sľubuje vláda v roku 2001. Predávať budú iba tí, ktorí sú k tomu donútení - sociálne odkázaní. Takže namiesto odškodnenia prerobia. - Nesúhlasím s takýmto názorom. Je v ňom mnoho emócií. Po prvé, nikto ich nenúti, aby dlhopisy predali. Kúpa a predaj je vždy dvojstranný dobrovoľný akt, my touto možnosťou iba obohacujeme spektrum možností občanov. Súčasne si treba si uvedomiť, že zdroje z privatizácie by nemali byť rozdané, čiže prejedené, ale použité zmysluplne. Čo tým myslíte? - Za najlepšie považujem umorenie štátneho dlhu. Pretože tento dlh tak či onak vždy bude uhrádzaný zo štátneho rozpočtu, teda peňazí všetkých občanov. Je teda jedno, či ho zaplatíme cez rozpočet, alebo z výnosov z privatizácie. Ale ako je to s likviditou fondu? Privatizoval sa majetok zhruba za 400 mld. Sk, no nemá 30 mld. Sk na dlhopisy... - Nie je problém v tom, že by fond nemal na výplatu dlhopisov. Stačí sprivatizovať jeden strategický podnik a peniaze na to získame. Momentálna likvidita FNM SR je výsledkom spôsobu privatizácie v rokoch 1995 až 1997. Noví vlastníci dostávali podniky veľmi lacno, často mali minimálne skúsenosti s vedením veľkých podnikov, ba v niektorých prípadoch možno hovoriť priam aj o zámere podnik zlikvidovať a zarobiť na tom. Kvalita kúpno-predajných zmlúv je veľmi nízka, a preto je vymáhanie splátok dlhodobou otázkou. Trvá niekoľko rokov, kým sa dočkáme konečného právoplatného rozhodnutia na súde. Ale i napriek týmto všeobecne známym a pretrvávajúcim nedostatkom, ktoré idú na vrub vlády, je vymáhateľnosť pohľadávok predsa len nízka, nemyslíte? - Odstúpenie fondu od zmluvy môže viesť k tomu, že do podniku sa naši pracovníci fyzicky vôbec nedostanú. Tak je to napríklad v prípade kúpeľov v Kováčovej, kde sa nevieme dostať už viac ako pol roka. Bojujeme, ale bez konkrétneho efektu. Preto vždy preferujeme určitú formu dohody s majiteľom. V čom je problém, keď máte zmluvu, ktorú majiteľ neplní? Nie je to ľahko zahrané do autu, vraj sa nevieme dostať? - Nemyslím si, že by sme mali pozerať na nezávislosť súdov naivne. Súdy dnes sú nezávislé a je vidieť, ako rozhodujú. To po prvé. Po druhé má fond doklad o tom, že je majiteľom, a keď ho predchádzajúci majiteľ nepustí priamo do podniku, musí čakať na súdne rozhodnutie. Až na jeho základe nám bude polícia ochotná Čiže máte smolu v tom, že aj tie veci, ktoré neboli urobené v súlade so zákonom, treba naprávať zákonnou cestou. - Samozrejme, akou inou cestou? Inú nepoznám. A preto je problém vo vymožiteľnosť práva. Predstavte si, že fond odstúpi od zmluvy podniku XY a pôvodný majiteľ tam sedí ešte pol roka, kým dostaneme príslušné súdne rozhodnutie. Čo asi v tom podniku zostane? Kam sme sa to dostali? Je to na spôsob: silnejší berie... Potom je to však problém vlády a koalície, ktorá vo vymáhateľnosti právnych rozhodnutí a práci súdov za rok a pol neurobila nijaký pokrok. - Preto je najlepšia a najrýchlejšia cesta dohody. Úspechy v tomto smere malo aj predchádzajúce vedenie FNM SR. Snažíme sa dohodnúť aj vtedy, keď už prebieha súdny spor, len aby podnik nešiel do krachu. Lebo najhoršie pre akýkoľvek podnik je, keď nie sú jasné vlastnícke vzťahy. Doplatia na to zamestnanci, dodávatelia, odberatelia. Nedávno ste prezentovali názor, že fond už nebude pohľadávky vymáhať, ale predávať ich. Na tom predsa vždy stratí v porovnaní s tým, ako keby ju sám vymohol, pretože musí nechať nejaký priestor na zisk aj tomu, kto pohľadávku kupuje. - Nepovedal som, že pohľadávky nebudeme vymáhať, v tejto práci sme nikdy neprestali a neprestaneme. Povedal som však, že fond by chcel uprednostňovať odpredaj. To je rozdiel. Dobre, ale poďme k problému ako takému. - Je to z časového hľadiska veľmi citlivý problém. Za celú existenciu fondu sa žiadne z doterajších vedení neodvážilo v nejakom väčšom rozsahu spustiť predaj pohľadávok hlavne preto, že ich skutočná reálna hodnota je nízka. Hlboko pod 50 % nominálnej hodnoty. Väčšina tých firiem je dnes v konkurze alebo v likvidácii. Čiže fondu sa ujde veľmi málo z toho, čo by mal dostať. Celkové pohľadávky vrátane penále a ďalších sankcií majú hodnotu okolo 13 mld. Sk. Ako z nich chcete vyťažiť čo najviac? - Zvažujeme dve možnosti. Či budeme pohľadávky v niektorých prípadoch predávať, alebo či si fond bude najímať renomované firmy, ktoré tu pôsobia a majú určité zázemie na to, aby pohľadávky vymohli. Od vymáhania teda neupustíme a aj napriek spomenutým problémom budeme súčasne od zmlúv aj odstupovať. Kedy bude známa konečná stratégia? - V súčasnosti o tom diskutujeme, zvažujeme všetky plusy a mínusy. Ako sa pozeráte na ohlasovanú privatizáciu Slovenského plynárenského priemyslu? Nemyslíte, že takýto podnik by mal zostať v rukách štátu? - K spôsobu privatizácie SPP sa nemôžem vyjadriť, lebo nepoznám obsah materiálu, ktorý o tom hovorí. Myslím si však, že vlastníctvo štátu ako takého z hľadiska ochrany jeho záujmov v strategickom podniku nič nerieši. Existuje predsa veľa možností, ako si môže štát svoje záujmy chrániť. Či už prostredníctvom udeľovania licencií, ako je to v zahraničí bežné, alebo prostredníctvom medzinárodných tendrov. Svojho času bola diskusia či si má štát nechať vo svojom vlastníctve zbrojárske fabriky. Kto ich vlastní napríklad v USA? Štát? Nie. Sú to normálne privátne firmy a štát tým, ako zadáva objednávky, vytvára konkurenčné prostredie, ktoré zvyšuje kvalitu a tlačí dolu ceny. Chce to len dobrý mechanizmus obstarávania, výberu dodávateľov a udeľovania licencií. Zbrojovky sú niečo iné ako tranzit plynu. Toto je nielen otázka majetku, ale aj strategická otázka, sú tu štátne záujmy. Zbrojovka - tam môžeme urobiť tender na dodávky, ale keď bude niekto iný ako štát vlastniť rúry, ktorými ide plyn...? - Aj tak som zásadne proti tomu, aby mal štát niekde majoritu. Stále mi však z toho vychádza jeden cieľ, ktorý sleduje vláda: nazbierať z privatizácie strategických podnikov čo najviac peňazí a pomôcť si tak v rôznych veciach, ktoré sa nepodarili transformáciou a zefektívnením činnosti jednotlivých rezortov. V zahraničí je predsa štátne vlastníctvo niečo normálne, len u nás je stále zaznávané. Prečo by sme teda mali všetko privatizovať? - Je to vec názoru, ako sa na problém človek pozrie. Sú skúsenosti, kde je vlastníctvo na 100 % v privátnych rukách a nerobí to žiadny problém. Inde však zasa majú skúsenosti, kde je podnik na 100 % v štátnych rukách, a tiež relatívne dobre funguje. Jedným z argumentov prečo by štát mal predávať vlastníctvo je, že súkromný kapitál si urobí vo firme poriadok. Ale prípad elektrární napovedá, že personálne audity sú cesta, ktorou sa dá v tomto smere uberať. - Pokiaľ je investovaný privátny kapitál, je prirodzená snaha minimalizovať náklady a maximalizovať výnos, čo na strane štátneho vlastníctva nemusí byť celkom tak. Preto opakujem, čo som už povedal: štát by mal majetok predať a svoje záujmy si ochrániť inak ako vlastníctvom. Ešte je tu jeden argument proti predaju: ročne si mimoriadnym odvodom zo zisku po zdanení konkrétne v prípade SPP pomáha štátny rozpočet. Po privatizácii táto možnosť odpadne. Okrem toho zahraničný investor si vždy nájde cestu, ako preliať čo možno najviac zo zisku do materskej krajiny. - To všetko závisí od hospodárskej politiky štátu. Je to presne o tom, aké sú dane. Keď sú nízke dane, tak firmy nemajú dôvod prelievať peniaze do inej krajiny. V konečnom dôsledku to môže priniesť vyšší absolútny objem vybraných daní. Samozrejme, treba sa zamyslieť aj nad tým - bez toho, aby som bol konkrétny - či vysoké dane a ich použitie v štátnom rozpočte je to najefektívnejšie použitie týchto zdrojov. To je otázka priorít vlády a jej rozhodovania. Tam kde sú v hre veľké peniaze a privatizácia je ten prípad, hovorí o korupcii, klientelizme, lobistických záujmových skupinách. Tentoraz sa pripravuje privatizácia najväčších kúskov. Cítite podobné tlaky? - Možno mám šťastie v tom, že dnes je procedúra privatizácie iná ako za predchádzajúcej vlády. Prebieha vo veľmi širokom fóre. Nie je možné, aby ktokoľvek osobne a netransparentne rozhodol. Pokiaľ sa budú robiť medzinárodné tendre, ktoré sú v súlade s pravidlami EÚ, tak si myslím, že tento problém by mal odpadnúť. Hovoríte priam čítankovo. Takže podobné tlaky necítite? Fond bol predsa vždy ich adresátom. - Dnes na fonde nemajú byť prečo, lebo fond nerozhoduje o privatizácii. Ani o jej spôsobe, ani o tom, koho zo záujemcov vybrať. To je otázka pre príslušné rezortné ministerstvá. Tam sú vyberaní poradcovia pre privatizáciu. Ja žiadne tlaky necítim, lebo nie je na to dôvod. Peter Višváder |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
