Kam sa stratili peniaze z privatizácie?

Vláda z privatizácie strategických podnikov úplne vylúčila občanov SR. Najskôr prehlasovala, že budú môcť vymieňať dlhopisy za akcie týchto podnikov, no neskôr úplne zmenila názor. Aký je váš osobný pohľad na tento problém? - Som presvedčená, že sa dali prijať také opatrenia a kroky, ktoré by umožnili aj túto výmenu. Ako členka vlády teraz presadzujete niečo, s čím ste nesúhlasili. Nemáte z toho vnútorný osobný problém? - Určite áno, nie som s tým úplne stotožnená. Ale vláda je kolektívny orgán. Lenže vylúčiť občanov z privatizácie strategických podnikov je aj, alebo predovšetkým, problém morálny. Má na to vláda právo bez povedzme verejnej diskusie, hľadania konsenzu? - O tom by sa dalo polemizovať. Po prvé, tento krok schválil aj parlament. Po druhé, nemorálne bolo už to, že sa zrušila kupónová privatizácia. Pretože už vtedy pre ľudí, ktorí mali chuť a ochotu prostredníctvom kupónov dostať sa k akciám nejakého podniku, bola táto možnosť zrušená a nahradená poukážkou na peniaze. Ale táto vláda v odblokovaní občanov pokračuje.
- My sme už nastúpili do rozbehnutého vlaku. Veď asi štvrtina dlhopisov bola v roku 1998 umorená. A títo ľudia by v prípade možnosti výmeny dlhopisov za akcie strategických podnikov boli mimo hry. Okrem toho ako protiargumenty boli použité príklady z minulého obdobia, keď sa nakoniec občan nestal ani majiteľom majetku, ba dokonca vyšiel z celého privatizačného koláča s nulou. To je známy problém investičných fondov. Nemyslíte si, že vláda rozhodla o spôsoboch umorenia dlhopisov neskoro? Keby sa venovala tomuto problému skôr, krátko po voľbách, nemusel to byť taký vážny problém. - Súhlasím.
Problém, prečo začala vláda rozmýšľať v tejto otázke inak ako pôvodne vyhlasovala vidím v tom, že chce maximalizovať ceny za privatizované podniky. Lenže svojim spôsobom podvedie občana: so vstupom zahraničného investora do podnikov vzrastie cena ich akcií. A tento rast ceny , tento rozdiel medzi nominálnou hodnotou dlhopisu a ceny, ak akcie strategického podniku po vstupe zahraničného investora vláda občanom uprela a chce ho získať pre seba. Je to podľa vás v poriadku? - Tá úmera nie je taká jednoduchá, ako to naznačujete.
Ale zjednodušene to tak funguje.
- Keď viem, že v čase T dostanem na svoj účet 13-tisíc a rozumne ho investujem v dobrom finančnom ústave, tak táto moja hodnota investície takisto bude rásť. Keď dlhopis použijem na životné alebo dôchodkové pripoistenie, takisto je to dlhodobá investícia, ktorá prináša určitý profit. Takže argumentov pre a proti je určite viac a nevidím to tak zjednodušene. Nie celkom fér sú jednotlivé spôsoby umorovania dlhopisov schválených vládou. FNM bude skupovať za aktuálnu trhovú cenu dlhopisy, čo je zhruba 8-tisíc korún, aby potom ľuďom nemusel vyplácať 13-tisíc. Opäť je to nemorálne, pretože ľudia mali na privatizácii zarobiť a nie prerobiť. A napokon, kto bude dnes predávať dlhopisy za polovičnú cenu, hoci vie, že o rok má garantovanú dvojnásobnú cenu? Iba hlupák a ten, kto je na to sociálne odkázaný. -Dlhopis je určitý druh cenného papiera, má určitú hodnotu, tak ako všetko to, čo má občan doma, na vkladnej knižke. S tým nemožno súhlasiť, pretože dlhopis FNM SR nie je bežný cenný papier. Vláda predsa garantuje jeho cenu...

-Áno, k určitému dátumu. Ale jeho podstata je cenný papier, ktorého hodnota v priebehu rokov rástla. Teda takisto ako iné typy hodnôt v takejto podobe, občan, keď cíti potrebu, má možnosť premeniť ho na iný statok, službu alebo tovar. Na to, čo potrebuje. Súhlasím s vami, že sú to predovšetkým sociálne odkázaní ľudia, ktorí sú dnes dlhopis ochotní predať. Ochotní? Nie. Donútení ekonomickou situáciou, ktorá tu je.
- Ale to už nie je problém dlhopisov.
Je to však problém vlády a FNM, ktoré sa spolu podieľajú na takejto situácii občanov a teraz chcete z toho ťažiť, čiže to zneužiť. - Nezneužívame to. Jednoducho je tu možnosť občana naložiť s dlhopisom podľa toho ako uváži. Veľká časť občanov nie je ani v takej situácii, že potrebuje 8-tisíc, ale jednoducho nedôveruje, že to bude vyplatené. Preto ich predávajú. Nestačí im ani to, že sa vláda k výplate zaviazala verejne. Nemrzí vás, že vám nedôverujú?
- Určite áno, ale nie je to masové vyslovenie nedôvery vláde. Skôr ide o zlé skúsenosti ľudí s privatizáciou. Zhruba pred mesiacom Asociácia obchodníkov s cennými papiermi, Burza cenných papierov a ďalším odborníci navrhovali vláde, aby časť akcií strategických podnikov predala verejne, na kapitálovom trhu, ktorý by sa takto podarilo oživiť. Nezachytil som na túto výzvu žiadnu reakciu, odpoveď, iba akési mlčanlivé odmietnutie. - Nie je to mlčanlivé odmietnutie, skôr ujasnenie si určitých skutočností a na porade ekonomických ministrov sme schválili návrh na privatizáciu časti majetku Transpetrolu aj prostredníctvom Burzy cenných papierov. o Prečo však vláda alebo vy ako ministerka privatizácie ste verejne na túto výzvu nereagovali? - Osobne nemám zlé svedomie. S touto témou som sa vyrovnala hneď ako sa obchodníci s cennými papiermi ozvali. Táto forma predaja prinesie viacero efektov. Malo by to byť nielen v prípade Transpetrolu, ale takisto aj časti ďalších strategických podnikov. Nedávno vláda schválila možnosť úhrady starších daňových nedoplatkov dlhopismi FNM. Kto sú však daňoví neplatiči? Buď tí, ktorí chcú platiť a nemôžu, lebo pre zlú situáciu firmy na to jednoducho nemajú alebo tí, ktorí sa tomu jednoducho vyhýbajú. Tí, ktorí chcú platiť a nemôžu, nemajú ani na to, aby si kúpili dlhopisy v polovičnej hodnote toho daňového dlhu a zaplatili. A tak je to zase len výhoda pre tých, ktorí nechcú dane platiť. Budú teraz uvažovať o tom, či sa vykúpia spod ťarchy daňového nedoplatku za polovičnú cenu. Čiže oni získajú finančne a morálne, vláda zasa opticky zníži objem daňových nedoplatkov a tí, ktorí platia normálne dane, zostanú poškodení. Keď budeme podrobne analyzovať ktorýkoľvek spôsob umorenia dlhopisov, vždy môžete argumentovať podobným spôsobom. Ale uznávaní a nezávislí makro ekonómovia sa zhodli na tom, že aj napriek tejto diskriminácii serióznych platiteľov daní, je to schodný spôsob umorovania dlhopisov. Je to možno zúfalá otázka, ale kam sme sa to potom dostali? - Vy ten problém staviate ako problém morálky...
... áno, ale predovšetkým z pohľadu bežných ľudí, v mene ktorých sa akože celá privatizácia vlastne robí. Nedávno parlament schválil novelu zákona o veľkej privatizácii, ktorá umožňuje využívať výnosy z privatizácie naliať do štátneho rozpočtu, kde sa prejedia. V prípade zdravotníctva celkom určite. Mali by sa využiť rozumnejšie, na investície. Vy ako ministerka privatizácie a ako ekonomická ministerka by ste sa o to mali zasadiť. - V prvom rade to treba spresniť: príjmy z privatizácie sa nestávajú súčasťou štátneho rozpočtu. Nevstupujú do bilancie. Čiže nejdú do kapitoly zdravotníctva, kde by mohli byť teda použité napríklad na zvýšenie platov zdravotníkov. Iste, sú tzv. memorandovou položkou. Ale prakticky to nemení nič na tom, že sa prejedia... - V prípade zdravotníctva sa vláda takýmto spôsobom snaží prestrihnúť bludný kruh platobnej neschopnosti a dlžôb. Slovensko je jedna z mála krajín, ktorá doteraz príjmy z privatizácie nezahŕňala ako príjmy štátneho rozpočtu. To je bežné nielen v iných krajinách v procese transformácie, ale aj vo vyspelých krajinách. Ide o to, aby sme výnosy z privatizácie zmysluplne investovali. Tak, aby priniesli ďalšie peniaze. V zdravotníctve by som tento efekt videla v tom zmysle, že finančná injekcia pretrhne reťazec platobnej neschopnosti. Ale nebudem s tým súhlasiť pre ďalšie obdobie, pretože keď od nášho nástupu do vlády uplynú dva roky, to bude už dostatočne dlhý čas na uskutočnenie a prvé výsledky systémových zmien, aby nebolo treba problém zdravotníctva riešiť takýmto spôsobom. Peniaze z privatizácie by mali byť použité na splácanie štátneho dlhu a na také projekty, ktoré ich premenia na dlhé peniaze, a to napríklad na štart reformy sociálneho poistenia. Vláda už štvrtý mesiac mešká s novelou alebo sfunkčnením zákona o konkurze a vyrovnaní. Ako to vnímate? - Je to veľký sklz a dali sme si gól do vlastnej brány. Mal to byť jeden z prvých zákonov, ktorý sme mali prijať. o Hovorí sa o privatizácii Slovenského plynárenského podniku. To je podnik ktorý by sme privatizovať nemali. Mal by zostať v rukách štátu, nemyslíte? - Ak by sa zastavil čas, tak by som s vami súhlasila. Ale v energetických sektoroch prebiehajú v posledných rokoch také významné zmeny, že sa treba pozerať aj dopredu. V Európe prebehla, prebieha alebo sa pripravuje určitá reštrukturalizácia týchto odvetví a následne aj ich privatizácia. Pod vplyvom tejto skutočnosti, ktorá má technické, geopolitické, globalizačné a iné súvislosti sa treba pripraviť na tieto veci. Slovensko pripravuje privatizáciu najväčších strategických podnikov. Podobné reformy vždy sprevádza klientelizmus, lobby. Cítite takéto tlaky? - Nie, pretože to, o čom sme v tejto inštitúcii pod mojim vedením reálne rozhodovali, bol skôr už iba zvyškový majetok. Zaujímavejšie podniky boli buď zablokované vo FNM SR alebo o nich rozhoduje vláda SR a vybraní zahraniční poradcovia. Spomenuli ste Fond národného majetku SR. Vzťah vášho ministerstva bol vždy voči tejto inštitúcii a opačne poznamenaný rivalitou. - Pôvodná úloha fondu mala byť iná. Mal obstarávať bežnú každodennú zmluvnú agendu privatizácie a podnikov, ktoré boli odštátnené. Nebolo to o rozhodovaní. Tých 25 noviel zákonov súvisiacich s privatizáciou však spôsobilo, že rozhodovanie sa dostalo mimo vlády a fond v roku 1994 v tomto smere zmenil svoje postavenie. Je v pozícii vlastníka, ktorý rozhoduje. Mojou ambíciou v zmysle predvolebných sľubov bolo skutočne urobiť zásadnejší zvrat. Buď nejakým spôsobom tieto dve inštitúcie prepojiť a riešiť aj otázku vlastníctva alebo jeden úrad zrušiť. Po analýzach však bola takáto koncepcia odmietnutá. Preto sa snažíme veci riešiť menej drasticky. Dosiahli sme aspoň to, že aj nakladanie s tým majetkom, ktorý je právne majetkom fondu, keďže už bol odštátnený, je podmienené aspoň súhlasom nášho ministerstva. Je to právo veta?
- V zásade tá možnosť existuje.
Je až zarážajúce, že ide o štátny majetok, ale o ňom rozhodujú ľudia na fonde, nejaké prezídium, výkonný výbor. Ako sa môžu štylizovať do pozície súkromných vlastníkov? - Právne je to tak.
Negatívne ma priam fascinuje, keď fond má také pohľadávky, aké má, predal také majetky, aké predal, ale nemá na účte niekoľko miliárd korún, potrebných na preplatenie dlhopisov. - Aj ja sa pýtam, kde sú tie peniaze. Paradoxne som sa nemala možnosť o tom presvedčiť ani ako ministerka privatizácie. Ale viem o 12 miliardách, ktoré prešli cez účet ministerstva privatizácie. To boli peniaze z malej privatizácie, ktoré sme uvoľňovali v zmysle uznesenia vlády na určitý rozvojový program. Mám prehľad, na aké rozvojové programy či kvázirozvojové tie peniaze išli. Napríklad do fondu Pro Slovakia, kde boli tiež určitým spôsobom spotrebované, čiže podľa vás prejedené. No okolo 8 mld. Sk išlo do siedmich podnikov, ktoré boli už odštátnené, alebo aspoň sčasti odštátnené. Dnes je tam súkromný kapitál, no ani jednej firme štátne prostriedky, ktoré dostali, neposlúžili na to, aby dnes prosperovali. Naopak, sú to firmy, ktoré buď už sú v konkurze alebo máme s nimi stále problémy. Takto sa mrhalo peniazmi. Ale keď to bolo v súlade so zákonom, potom je zlý a treba ho zmeniť. - Nie, skôr tie peniaze neboli dobre investované.

Ale keď boli investované v súlade so zákonom a pritom sa nedosiahol potrebný efekt, tak zákon je zlý. - Myslím si, že zákon nemôže byť ani dobrý ani zlý, zákon je len zákon. Súhlasím s tým, že ak by sa jedna, dve-tri miliardy použili naozaj na reštrukturalizáciu podniku XY, lebo ho považujeme za dôležitý z hľadiska zamestnanosti a podobne, a ak aj po vsunutí takýchto súm do podniku je efekt nulový, tak potom by si mal spytovať svedomie ten, kto predložil takýto projekt a tí, ktorí ho schválili ako zmysluplný. Štát nemal nejaký nástroj, aby si tie peniaze skontrolovali? - Určite mal. Cez toho, kto vykonával akcionárske práva štátu. Zase je to konkrétny človek. Ale treba ísť po tom, že po rokoch privatizácie, keď bol sprivatizovaný majetok za vyše 400 miliárd korún, je dnes fond v červených číslach. To sú fakty. Splátky, ktoré idú na jeho účet, pokryjú možno prevádzkové náklady. Peter Višváder