|
|
||||||||||||||||
| Štvrtok 6.Apríla 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
EFPA posilnila trhovú pozíciu SlovnaftuPrvý projekt v Slovenskej republike posudzovaný podľa zákona EIA Zásadný krok ku konkurencieschopnosti v tvrdých podmienkach otvoreného trhu predstavuje pre Slovnaft Environmental Fuel Project Apollo, v skratke EFPA. Vedenie podniku sa preň rozhodlo najmä z dvoch dôvodov: prvým bola potreba znížiť emisie škodlivín, druhým nevyhnutnosť vytvoriť zo Slovnaftu flexibilnú rafinériu ropy. Hoci šesť zo siedmich technologických celkov komplexu začalo pracovať postupne už vlani, celý komplex sa naplno spustil v marci tohto roka. Za účasti najvyšších predstaviteľov tohto štátu ho slávnostne uvedú do prevádzky zajtra. Zámer vybudovať EFPU v roku 1994 schválilo valné zhromaždenie spoločnosti a rozpočtové náklady naň predstavovali sumu 17,8 mld. Sk. Efektívnosť investície spočíva v zhodnotení ťažkých ropných frakcií z doterajšej výroby, ktoré sa donedávna nedali zužitkovať ani spálením. To znamená, že pri nezmenenom množstve spracovania ropy bude môcť Slovnaft vyrobiť až o 60 percent viac motorových palív, najmä vysokooktánových benzínov. Spoločnosť získala tak schopnosť pokryť rastúcu potrebu rafinérskych výrobkov bez zvýšenia množstva spracúvanej ropy. Hĺbkou spracovania suroviny sa teda Slovnaft zaraďuje medzi najvyspelejšie rafinérie v Európe. Posudzovaniu ekonomickej priechodnosti v tzv. Feasibility Study, na ktorú získal Slovnaft grant 314-tisíc USD z americkej TDI, sa podrobilo až sedem projektov. Zahrnovali výber vhodných, dostatočne preverených a komerčne využívaných technológií s minimálnou produkciou škodlivín. Napokon sa vedenie spoločnosti rozhodlo pre najnáročnejší variant, ktorý mal však aj najvyššie ekologické parametre. Pri rozhodovaní vychádzali aj z prognózy rýchleho rozvoja automobilizmu a doslovný boom počtu pribúdajúcich áut za posledné roky správnosť analýzy potvrdzuje. Environmentálny aspekt bol v čase schvaľovania projektu veľmi dôležitý. Podľa vtedy platného zákona o ovzduší mali od 1. januára 1999 platiť prísnejšie limity a Slovnaft sa chcel zaradiť medzi podniky, ktoré sa včas na jeho uplatnenie pripravia tak, aby nemuseli platiť vysoké pokuty alebo žiadať o výnimky. Hoci sa v roku 1998 doslova na poslednú chvíľu zákon novelizoval, lebo asi tretina zdrojov v celej SR ho nebola schopná pre rôzne príčiny rešpektovať, najmä pre nedostatok peňazí, na otázku, či sa Slovnaft necíti trochu ukrivdený alebo podvedený, nám pre časom predseda predstavenstva a prezident a. s. Slovnaft Slavomír Hatina povedal: My sme nehľadali cestu, ako prostredníctvom rôznych lobistických systémov ovplyvniť, aby sa účinnosť zákona posunula. Samozrejme, keby sme vedeli, že príde k odsunu jeho účinnosti, tak určite by sme časť zdrojov boli presunuli na neskoršie obdobie. Nemuseli sme si zobrať také vysoké úvery a platiť vysoké úroky. Zvolená alternatíva projektu zahŕňala zvyškový hydrokrak, fluidný katalytický krak a nadväzné výrobne. V prvom procese sa podľa vyjadrenia predstaviteľov Slovnaftu štiepi asfalt a mazut na ľahšie produkty, potom sa oddeľuje síra a na nasledujúcich jednotkách sa frakcie upravujú až na konečný autobenzín a motorovú naftu. Jednu z najzložitejších úloh predstavovalo zabezpečenie financovania projektu vo výške 526 mil. USD. Približne 115 mil. USD získal Slovnaft navýšením základného imania emisiou akcií v roku 1995. Necelých 160 mil. USD kryl výnosmi z výroby a na 250 mil. USD získal úver od zahraničných bánk. Zo slovenských a českých finančných ústavov len ČSOB zareagovala na ponuku. Prostredníctvom americkej Citibank sa však podarilo zaangažovať sedem veľkých svetových bánk a neskôr sa k nim pridali ďalšie, napríklad nemecké. Hoci banky zvyčajne požadujú, aby klienti mali svoje projekty pokryté vlastnými zdrojmi na 15 20 percent, v tom čase už vlastné prostriedky, ako aj zdroje z navýšenia základného imania, predstavovali až 50 percent z celkovej potreby. Táto skutočnosť mala pozitívny vplyv na postoj finančných inštitúcií, a tak na úver nebola potrebná ani záruka štátu. Navyše mal Slovnaft v tom čase splnenú aj ďalšiu dôležitú a požadovanú podmienku, bežnú vo vyspelých krajinách sveta, a to posúdenie vplyvov projektu na životné prostredie. EFPA bola prvým veľkým projektom, na ktorú sa zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, tzv. EIA na Slovensku vzťahoval. Modelovou stavbou bolo vodné dielo Žilina, ale tým, že sa na nej doslova pod dozorom a za vysokého záujmu MŽP SR pracovalo pri finálnej úprave návrhu zákona, nebola typickým príkladom. Hoci zákon vstúpil do platnosti od 1. septembra 1995, už týždeň predtým odovzdal Slovnaft na ministerstvo kompletnú správu o EIA. Kompetentní pracovníci celý proces EIA zvládli približne za pol roka. To si vyžadovalo nielen spoluprácu s mnohými odborníkmi, ktorí posudzovali riziká spojené s novou technológiou, analýzy emisných charakteristík, ale bolo treba predložiť projekt aj verejnosti. Predstavili ho občanom z mestských častí Bratislavy ako Ružinov, Vrakuňa, Podunajské Biskupice, Rovinka i Dunajská Lužná a výsledný verdikt bol kladný. No tým, že EFPA prinesie ročné zníženie úletov oxidov síry z 20-tisíc približne na 10-tisíc ton ročne, bude prínosom nielen pre obyvateľov v okolí Slovnaftu, ale pre celé Slovensko. Veď diaľkový prenos škodlivín nepozná hranice. Navyše, pozitívum pre životné prostredie znamená aj zlepšenie kvality jednotlivých produktov. Pri najťažších palivách (mazut) a ľahkom vykurovacom oleji sa napríklad zníži obsah dusíka a síry. Automobilový benzín má vhodnejšie frakčné rozloženie oktánov a nižší obsah benzénu, ktorý má vo všeobecnosti karcinogénne účinky. A tak, podobne ako v roku 1995, keď sa pre Slovnaft stalo Slovensko prvou z reformných krajín bývalého východného bloku, ktoré zaviedlo celoplošné používanie bezolovnatých benzínov. Aj teraz kvalita benzínov produkovaných na EFPE bude spĺňať ešte len do budúcnosti pripravované normy EÚ. Väčšinu stavebných povolení mal Slovnaft za sebou už v čase rokovaní s bankami. V určitom predstihu, pre termíny na dodanie projektov, zakúpil licencie od všetkých dodávateľov technológie. K nim patrili také renomované firmy ako ABB Lummus, UOP, Stratco a franzúzsky IFP. Rozhodujúce výrobné jednotky dodali na kľúč holandská spoločnosť Stork, holandské pobočky amerických spoločností Raytheon a Fluor Daniel a japonské spoločnosti Chiyoda a Mitsubishi Heavy Industries (hydrokrak ťažkých ropných frakcií). Základný kameň výstavby výrobných jednotiek položili 7. apríla 1997 a do konca roku 1999 odovzdali dodávatelia Slovnaftu všetky výrobné jednotky. Na výstavbe komplexu pracovalo viacero slovenských firiem. Z celkového objemu investícií získali slovenskí dodávatelia zákazky v hodnote 4,439 mld. Sk. Pritom v tejto sume nie je zahrnutý výkon stravovacích a ubytovacích zariadení, ktorých služby využívalo v čase kulminácie prác okolo 4000 zamestnancov rôznych spoločností. Dovedna sa na výstavbe odpracovalo takmer osem miliónov človekohodín, vydali 14-tisíc povolení vstupu. S tým súvisela nielen potreba všetkých preškoliť, ale aj vypracovať perfektnú logistiku, aby sa práce nekrižovali. Za mimoriadny úspech považujú pracovníci aj fakt, že počas celej výstavby nedošlo na stavbe k žiadnemu úrazu. Zdena Rabayová |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
