Lesk a bieda múzeí

Zväz múzeí Slovenska nedávno usporiadal stretnutie s novinármi, ktorému dali výstižný názov Lesk a bieda múzeí. Podstatu tejto myšlienky najlepšie objasňujú vybrané kvantitatívne ukazovatele o činnosti múzeí na Slovensku, ktoré Zväz múzeí Slovenska prezentoval na základe štatistických zistení SNM Národného múzejného centra v Bratislave. Započítali do nich celkove 78 múzeí, ktoré vo svojich fondoch uchovávajú viac ako 7,8 mil. kusov zbierkových predmetov a len v minulom roku získali vyše 92-tisíc nových artefaktov. Múzeá zamestnávajú 1807 pracovníkov a vlani ich navštívilo vyše 3,1 mil. osôb, čo predstavuje mierny pokles návštevnosti. V minulom roku usporiadali 973 výstav a 6146 kultúrnych akcií. Ročné náklady na činnosť predstavujú sumu 401 mil. Sk, čo v porovnaní so skutočnými potrebami týchto inštitúcií svedčí o veľmi úspornej prevádzke, vynútenej nedostatkom finančných zdrojov. Príspevok na činnosť zo štátneho rozpočtu mal vlani hodnotu 313 mil. Sk a zvyšok tvorili vlastné príjmy, z toho vstupné 51 mil. Sk. Na mzdy použili v múzeách 177 mil. Sk a odvody ukrojili z ich rozpočtu ďalších 64 mil. Sk. Na výstavy a expozície zostalo múzeám necelých 8,6 mil. Sk, na edičnú činnosť približne 6,4 milióna a na nákup zbierok len niečo vyše 2,1 mil. Sk. O finančnom poddimenzovaní múzeí svedčí aj skutočnosť, že na reštaurovanie zbierok dodávateľským spôsobom použili menej ako 2,4 mil. Sk. Z toho vyplýva, že mzdy a odvody do fondov tvorili v štruktúre nákladov múzeí 60 percent, prevádzkové náklady (opravy, energia a služby) 35 percent a hlavné činnosti (zbierky, kultúrne aktivity) iba 5 percent! Bez zaujímavosti nie je ani skutočnosť, že priemerné náklady na jeden získaný zbierkový predmet vychádzajú za týchto podmienok na 38 korún a na dodávateľské reštaurovanie jedného zbierkového predmetu dokonca len 0,30 Sk!

Nečudo potom, že pracovníci slovenských múzeí čoraz častejšie poukazujú na zlú finančnú situáciu ich ustanovizní, ktoré pritom uchovávajú historické dedičstvo nesmiernych hodnôt. Múzeám neprospievajú ani permanentné zmeny riadenia, keď za posledné desaťročie sú svedkami už piatej reorganizácie. Kultúrna politika štátu by mala byť výraznejšia a štát by sa mal rozhodnúť ako ďalej s múzeami. Tí, čo o nich rozhodujú, často nevedia, čo je v nich, aké hodnoty uchovávajú pre súčasnú a budúce generácie. Preto keď dôjde k „pohybu“ štátneho majetku, vzťahy k múzeám by sa mali riešiť tak, aby sa zbierky a najmä nehnuteľnosti raz nestali predmetom dražieb a trhu.

Peter Farárik