|
|
||||||||||||||||
| Piatok 12.Mája 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Myslieť musíme aj srdcomĽudský rozmer podnikania Na našej tematickej strane často hovoríme o tom, že podnikateľ musí myslieť aj sám na seba, nielen na svoju firmu. Že si má vedieť nájsť čas na oddych, na rodinu, na priateľské vzťahy. Okrem toho by sa však mal ešte naučiť myslieť srdcom. Pred desiatimi rokmi sme si osvojili teóriu, že najvlastnejším zmyslom podnikania je zisk. Nechcem s touto premisou polemizovať, ale za dôležité považujem hlavne to, kvôli čomu sa o zisk usilujeme a na čo ho použili. Odhliadnuc od investícií, ktoré sú nevyhnutné na ďalší chod firmy a jej prípadné rozširovanie, odhliadnuc od vlastných nárokov veď za prácu s maximálnym nasadením si tiež zaslúžime odmenu nemal by správny podnikateľ zostať nevšímavý k svojmu okoliu. Aj keď naše zákony nie sú príliš naklonené sponzorstvu a donátorstvu, celý rad podnikateľských subjektov počíta každoročne s tým, že niekomu niečo venujú, darujú a nečakajú za to inú odmenu než slovíčko ďakujem a pocit spokojnosti vo vlastnom vnútri. Ing. Milan Fiľo, predseda predstavenstva SCP Ružomberok na túto tému hovorí: Nemyslíme si, že na riešenie závažných problémov sú tu druhí. Komu pomôžeme, to závisí najmä od toho, kto to viac potrebuje. Vyberáme podľa toho, kde je najbiednejšie, kde ľudia potrebujú pomoc okamžite. A to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, je dôležité, aby v istom zmysle aj podnikatelia zjemneli. Ale nejde len o to dať nejaký peniaz. Ak si niekto myslí, že to je tá pravá hodnota, mýli sa. To nie je vôbec nič. Dávate vtedy, keď dávate svoje srdce. SCP bude mať v tomto roku hospodársky výsledok na úrovni jednej či poldruha miliardy korún, informoval nás ďalej. Podľa neho však nielen to je dôležité. Keby vraj mohol a mal tie peniaze, rozdal by ich. Lebo vtedy, keď dávam tým najbiednejším, som bohatý sám sebou. Vtedy som naozaj spokojný, uzavrel Ing. M. Fiľo. Podľa jeho mienky sa sociálne cítenie vedenia firmy neprejavuje len navonok, ale aj vo vnútri podniku. Napríklad v tom, že keď nastúpil do podniku, pracovalo tam 4200 ľudí a dnes spolu s dcérskymi firmami ich tam pracuje stále 4200. To je o cítení človeka k človeku, hovorí. A humanitnú pomoc neposkytujeme preto, aby sme za to dostávali ocenenie. Robíme to zo srdca. Do Tatrabanky, podobne ako do iných spoločností, kde ľudia tušia finančné prostriedky, prichádza obrovské množstvo žiadostí na finančné príspevky o pomoc pre tretí sektor, zdravotníctvo, školstvo, charitu. Mali sme skutočne problémy s tým, ako spravodlivo rozdeľovať prostriedky na dobročinnosť, povedal Ing. Ivan Bednár, vedúci oddelenia marketingu a propagácie Tatra Banky, a. s. Aby zistili, čo si ľudia na Slovensku myslia o tom, kam by mali úspešné inštitúcie investovať, aby skutočne pomáhali tam, kde to ľudia najviac potrebujú, objednali si prieskum verejnej mienky. Z neho vyplynulo, že občania jednoznačne preferujú zdravotníctvo, diagnostikovanie ťažko vyliečiteľných chorôb, ich včasné zachytenie a liečbu, ako aj pomoc týraným, zneužívaným deťom a deťom vôbec. Ťažko povedať, že snáď niekoho suplujeme, myslí si Ing. I. Bednár. Veď úspešné firmy, úspešné finančné inštitúcie všade na celom svete vyvíjajú podobné aktivity a my sme radi, že Tatrabanka má možnosť na Slovensku pomáhať. Berieme to viac-menej ako samozrejmosť a máme z toho radosť, určité uspokojenie. Iného charakteru je dobročinnosť Eduarda Petrakoviča, majiteľa veľkoobchodu s ovocím a zeleninou Ezel zo Šenkvíc. Už deväť rokov sa stará hlavne o prísun vitamínov do niektorých detských domovov. Ovocie dovezie svojím kamiónom, venuje teda aj pohonné hmoty, čas a mzdu svojho vodiča. Nápad sa zrodil na jednom predvianočnom posedení, keď mu jeho známi z Kysúc navrhli, aby na Vianoce venoval istému ústavu mentálne retardovaných detí na Kysuciach tonu južného ovocia. Odvtedy vozil ovocie od Bardejova až po Bratislavu, skoro do každého domova. Aj keď sú dnes zlé daňové podmienky pre dobročinnosť a sponzorstvo, robím to i tak, hovorí E. Petrakovič. Závisí to od ľudí. Kto chce, ten dá. Istý môj známy sa ma napríklad opýtal, či nepoznám nejaký ústav, že by im chcel každý rok dávať oblečenie. A dal im tepláky, spodnú bielizeň, rukavice, čapice, šály v hodnote 130-tisíc Sk za desaťpercentnú cenu... Na chvíľu sa odmlčí, potom dodá: Aj keď viete, tí čo majú veľa, chcú mať ešte viac. Zuzana Krútka |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
