Obezita v dejinách a umení
Ideál krásy sa po stáročia premieňal od jedného extrému k druhému. Občas boli v móde osoby tvarovanejšie, inokedy boli za ideál považovaní jedinci doslova vychudnutí. Avšak až v našom storočí sa z množstva podkožného tuku stala modla. Ľudská história nie je určovaná vojnami, morovými epidémiami či význačnými objavmi. Jedinou neutíchajúcou starosťou je po tisícročia jedlo. Buď ho je málo, alebo zase príliš. A vo vyspelom svete, kde je jedla dosť, sa k tomu pridáva ešte jedna zásadná starosť: čo s tukom, ktorý s nadbytkom prichádza. Nie je to vôbec problém novodobý starosti s ním mali aj Gréci či Rimania. Pri pohľade na fresky a sochy antiky môžeme smelo usudzovať, že s obezitou zápasíme od nepamäti. A starostlivá Múza zvaná Umenie, nám o tom vydáva podrobné svedectvo. Rímsky ideál krásy bol (i napriek hlásaniu preslávenej gréckej kalokagathie) predsa len subtílnejší ako napr. u gréckych susedov. Ibaže aj Latinovia a príslušníci ostatných národov, ktoré sa im postupne podriaďovali, mali radi dobré jedlo a pitie. Aby zabránili prehnanému tlstnutiu, zaviedli drastickú metódu: vomitorium Dnes sa takto trápia anorektičky. Rímsky cisársky lekár Galenos, ktorý liečil aj Marka Aurelia, odporúčal stravu bohatú na zeleninu a škroby. Dostávame sa do desiateho storočia, keď sa v Európe začína rozvíjať nová civilizácia. V nej platí predovšetkým učenie Avicenny: vyhýbať sa tukom, jesť zeleninu a čierny chlieb. Podobné učenie platilo zrejme celý stredovek. Veď gotické umenie vzýva ženu slabú, štíhlu, až takmer priesvitnú. Viac duchový obraz ako hmotu. Jedinou vystupujúcou oblasťou ženského tela zostáva brucho, kde sa rodí nový život. Na obrazoch ženy priberajú až počas renesancie. Obliny Rubensových alebo Tizianových žien vládnu dlhému obdobiu až do devätnásteho storočia, v ktorom až Watteau necháva ženu opäť pochudnúť. V nastupujúcom romantizme sa situácia opäť obracia. Ideálom je žena chudá, ktorá v najlepšom prípade vyzerá ako chorá. V prvej polovici dvadsiateho storočia tento trend prospešne pokračuje. Ženy odhadzujú korzet, nastupujú do práce, vydávajú sa na pláž, kde sa odhaľujú. Do módy sa zase dostáva štíhlosť, až chlapčenská chudosť. Chudnutie sa stáva nevyhnutnosťou. A tou zostalo až do súčasnosti. Po druhej svetovej vojne sa síce ženy na chvíľu zaoblili, spomeňte si na krivky Jane Mansfieldovej alebo Marilyn Monroeovej, ale túto krátku epizódu čoskoro vystriedala Twiggy a minisukne. Občas sa síce objavujú pokusy zaviesť módu plných tvarov, zatiaľ však veľmi rýchlo stroskotávajú. Možno sa dočkáme v budúcom tisícročí, keď znovu začneme vyznávať Rubensa. (mb)
|
