|
|
||||||||||||||||
| Streda 17.Mája 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Čo nie je tajné, je verejné?Zákon o (ne)slobodnom prístupe k informáciám Prijatie tohto dôležitého zákona už dlhšie sprevádza široká politická a občianska diskusia. Jedným z názorových hľadísk je legislatívna koncepcia zákona podľa zásady všetko, čo nie je tajné, je verejné. Zložitosť jej naplnenia v zákone je čierno-biele videnie veľmi zložitej problematiky, pretože medzi tajným a verejným je - a to aj v činnosti orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy - veľká informačná oblasť súkromného (osobného) a diskrétneho (diplomacia, súdnictvo, vyšetrovanie policajných orgánov atď.). Význam tejto oblasti v globalizovanom a internetovom prostredí výrazne stúpa. Novely informačných zákonov prijímané vo vyspelejších krajinách sú zamerané na: - ochranu súkromia a ochranu proti zneužívaniu informácií, - uplatňovanie práva občana vedieť a kontrolovať informácie sústreďované o jeho osobe. Podobná tendencia je aj v reformných krajinách. V maďarskom zákonodarstve (1992) sa to prejavilo aj pri vymedzení pôsobenia ombudsmana, ktorého primárnou úlohou je ochrana údajov práve v uvedenej oblasti, podpora a ochrana slobodného prístupu je úlohou sekundárnou. Legislatívne východisko delenia informácie len na tajnú a verejnú viedlo v českom zákone k tomu, že vyzerá ako zoznam zákazov a výnimiek v prístupe k súkromnej a diskrétnej informácii, obsahuje desiatky odvolávok v podobe priamo v zákone uvedených možných príkladov konania a pod. Preto pre plošné presadzovanie uvedeného princípu neobstojí ani argument o nebezpečenstve vzniku tzv. sivej zóny informácií, ktorú by zamestnanci orgánov verejnej správy mohli zatajovať a využívať vo vlastnom záujme. Slovenskému návrhu zákona chýba dobre prepracovaný účel jeho prijatia a základné pojmy. Neobsahuje ani na účely zákona vymedzený pojem informácia. Zavádza však podľa českého vzoru zvláštny pojem sprievodná informácia, hoci v zahraničných zákonoch je skôr povinnosť zverejňovať meta-informácie, teda informácie o disponibilnej informácii povinného subjektu. Osobitnú pozornosť si zaslúži paragraf o účele zákona. Je dôležitý vždy a tobôž v zákone, ktorý sa stane veľmi závažnou súčasťou spoločensko-politického rámca Slovenskej republiky. Napríklad vo Švédsku podobný zákon je jedným zo štyroch tzv. organických (ústavných!) zákonov. Preto ani v podobe predmetu úpravy by sa účel nemal uvádzať ako chabé opakovanie názvu zákona. Práve absencia politicky zrozumiteľného cieľa je príčinou zložitého politického boja a niekedy roky trvajúcej - ako u Čechov - diskusie o jeho potrebe a obsahu. Iniciátori prijatia slovenského zákona neskrývali, že pôvodne bol motivovaný obavami, že jeho absencia by mohla napomáhať zneužitiu informácie v politickej konfrontácii medzi vládnucou a opozičnou garnitúrou. K politickej kultúre patrí, že prijímané zákony by mali odrážať nielen konjunktúrnu politickú zhodu, ale aj vytvárať podmienky na dlhodobý, spoločensky prospešný politický konsenzus. Pri zohľadnení tejto politickej zásady a rešpektovaní princípu subsidiarity ako hlavného európskeho princípu spoločenského napredovania by cieľ zákona mohol byť nasledujúci: Prostredníctvom slobodného prístupu k informáciám vytvárať podmienky na politický a občiansky konsenzus, prostredníctvom reálnej účasti celého politického spektra a všetkých zainteresovaných občanov na správe vecí verejných. Napríklad v USA v novele podobného federálneho zákona (1996) je zakotvené oslobodenie od poplatkov za poskytnutie informácie, ak táto významne prispeje k občianskemu a politickému porozumeniu. Aj v tejto oblasti legislatívy by bolo vhodné uvážiť, či by pre tranzitívnu spoločnosť nebol vhodnejší graduálny prístup k slobode informácii, pretože poučení z minulosti je viac ako dosť. Avšak postupnosť by sa nemala spájať s nejakým pomyselným informačným dávkovaním, ale s určitými kvalitatívnymi stupňami slobody prístupu k informácii. Napríklad výrazne uprednostniť v zákone povinnosti príslušných orgánov zverejňovať informácie pred individuálnym opytovaním sa a vyžadovaním informácie zo strany žiadateľov. Opačný prístup by bol, či bude vhodnejší pre ekonomicky a sociálne vyspelejšiu spoločnosť. Zákon by sa v prvej etape mal vzťahovať len na povinnosť vyhľadávania, pretože v opačnom prípade by nevystačili ani odhadované, prakticky neúnosné náklady na úrovni 0,5 % zo štátneho rozpočtu. Jednoducho, treba rešpektovať skutočnosť, že v oblasti informačných systémov je dôležitejším a zložitejším umenie klásť otázky, ako na ne odpovedať. Obavy z rastu administratívnej náročnosti, z naplnenia litery zákona v oblasti termínov a pod., sú opodstatnené. Prastará skúsenosť, že jeden hlúpy môže položiť toľko otázok, že desiati géniovia nebudú stačiť odpovedať, zatiaľ nestratila na aktuálnosti. Stačí, ak po každej povinnej odpovedi bude opakovane nasledovať otázka: A prečo? Pri riešení druhej dôležitej oblasti - definovanie základných pojmov a vzťahov na účely daného zákona - by sa mohlo vychádzať zo známeho vzťahu pojmov dáta a informácia, kde informácia je produktom spracovania dát podľa určitého algoritmu. Riešením by mohlo byť aj takéto definovanie pojmu dáta: prvotné údaje slúžiace ako podklad pri rozhodovaní o nakladaní s verejnými statkami alebo rozhodovaní o záležitostiach všeobecného verejného záujmu a dôležitosti ( životné prostredie). Za dáta sa považujú všetky písomnosti, obrazové znázornenia a záznamy na technických nosičoch. Za algoritmus potom treba považovať sústavu platných zákonných a podzákonných noriem, ktorými sa orgány štátnej správy a samosprávy riadia pri zhodnocovaní prvotných údajov (dát) na informáciu pre rozhodovanie a samé rozhodnutie. Čiže, obsahovým základom poskytovanej informácie sú prvotné údaje na rozhodovanie, uvedenie všetkých platných právnych noriem záväzných na konanie v danej oblasti, prípadne aj samotné rozhodnutie, ak ide o informáciu ad hoc. Zákon by však mal výrazne podporiť povinnosť poskytovať údaje pred rozhodovaním, čo je najdôležitejší predpoklad tak naplnenia práva občanov podieľať sa na správe vecí verejných, ako aj povestného konsenzu na našej politickej scéne. Možno by bolo vhodné - je to v niektorých zahraničných zákonoch - v prílohovej časti taxatívne uviesť zoznam orgánov štátnej správy aj samosprávy ako povinné subjekty a postupne ho rozširovať, napríklad o policajné zložky, univerzity, verejnoprávnu televíziu a rozhlas a pod. Vo Švédsku medzi tieto subjekty postupne pribudlo aj Všeobecné zhromaždenie cirkví Švédska. Pozornosť si zaslúži aj precíznejšie vymedzenie obchodného tajomstva na účely tohto zákona. Napríklad, neplatenie daní, |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
