|
|
||||||||||||||||
| Streda 17.Mája 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Platíme za vedenie bezcenných cenných papierovNáš účet za chyby a omyly transformácie ekonomiky Obrovská nezamestnanosť a nebývalé drastické zvyšovanie cien a iné útoky na životnú úroveň obyvateľstva Slovenska sa v posledných dvoch rokoch týkajú predovšetkým najslabších sociálnych vrstiev a vedú k neúnosnému rozdeľovaniu spoločnosti. Oficiálne sa však zdôrazňuje stabilita ekonomiky a prechod, aj keď pomalý, vraj v mene rozvoja ekonomiky. Procesy spojené s vysokou infláciou, enormným zvyšovaním cien, masovou nezamestnanosťou, zhoršovaním obchodnej a platobnej bilancie, nízkym tempom rastu hrubého domáceho produktu, zmrazením investovania atď., majú svoje korene už na začiatku prestavby, na začiatku transformácie ekonomiky najmä v nesprávne orientovaných alebo chybných opatreniach. Zapríčinené sú predovšetkým nejasnosťami okolo samej transformácie. Nejasnosti boli však nielen v transformujúcich sa ekonomikách, ale aj ekonomikách, ktoré usmerňovali tieto procesy. Predstavy, ktoré vychádzali ešte z posledných reformistických prognostických prác vypracúvaných v bývalých socialistických krajinách, predpokladali iba nápravu cenových deformácií z predchádzajúcich rokov ústavy a pomalé úpravy celého systému. Zastával ich aj neskorší otec šokovej terapie Václav Klaus. Avšak po niekoľkých mesiacoch po novembri 1989 sa začali črtať kontúry celkovej urýchlenej transformácie ekonomiky na trhovú ekonomiku. Václav Klaus a jeho ekonomický kruh sa začal stále rýchlejšie približovať k šokovej terapii a zmierovať sa s ňou. Prívržencov, žiaľ, mal tento kruh aj na Slovensku. Šoková terapia však aj v stredo- a vo východoeurópskych krajinách viedla, podobne ako v stredoamerických, v ktorých ju po prvý raz aplikovali, k ekonomickému rozvratu a biede más. Prvým transformačným krokom u nás bola násilná demonopolizácia, spojená s nevídanou dekoncentráciou. Najväčší počet podnikov - štátnych a družstevných organizácií - bol v skupine s 200 až 500 pracovníkmi až 28,8 %. Z 1574 podnikov malo 723 viac ako 500 zamestnancov. Už v roku 1992 klesol počet podnikov s viac ako 501 zamestnancami na 588, teda zo 46,1 % na 9,4 %. Skupina stredných podnikov bola len 4,8 %. Proces demonopolizácie podnikov a najmä ich dekoncentrácia viedla k vzniku obrovského počtu malých podnikov s menej ako sto pracovníkmi. Tento proces viedol aj k zníženiu podnikov s tisíc a viac pracovníkmi z 11 % na 0,4 %. V slovenských podmienkach s nízkym počtom malých podnikov, ktoré boli za socializmu nežiaduce, sme v priebehu päť rokov dosiahli rozdrobenie podnikov na malé jednotky, neschopné takmer žiadnej konkurencie. Navyše, podarilo sa nám zvýšiť článkovitosť ekonomiky nežiaducim smerom, čo viedlo k nabaľovaniu nákladov, pretože každý ďalší samostatný technologický stupeň sa v samostatnej výrobnej alebo obchodnej jednotke snažil dosiahnuť zisk, a tak predražoval výrobu alebo obeh. Navyše, ak niektorý, najmä začiatočný článok, je v zahraničí, napríklad v Českej republike alebo Maďarsku či inde v zahraničí, zisk z prvých fáz plynie do cudziny. Strata konkurencieschopnosti viedla a vedie k neschopnosti samostatne konkurovať nielen na domácich, ale aj zahraničných trhoch. V tejto skutočnosti je aj začiatok poklesu vývozu. Táto prvá chyba viedla spolu so zánikom RVHP aj k strate tradičných trhov a nevyhnutnosti hľadať si miesto aj na vyspelom západnom trhu. Dosah zániku trhu RVHP sa v oveľa väčšej miere dotkol slovenského hospodárstva ako českého. Za socializmu bola slovenská ekonomika orientovaná na východné trhy či trhy socialistických a rozvojových krajín, kým vyspelejšia finalizujúca česká ekonomika aj za socializmu dodávala hotové výrobky prevažne na západné trhy. Novovznikajúce malé slovenské podniky nemali ani vybavenie všetkými činnosťami a museli niektoré potrebné činnosti budovať od základu. Hneď v prvých rokoch po zmene sa začala forsírovať aj nezdravá tendencia rozdeliť veľké a stredné výrobné jednotky na časť ziskovú a pasívnu. Táto tendencia trvá dodnes. Platí to nielen pre výrobu, ale aj pre služby (oddelenie osobnej a nákladnej dopravy, niektoré bankové operácie). Argumenty, že inak by sme celé komplexné podniky nepredali, sú scestné. Nielenže predáme výnosný majetok, ale nám zostanú všetky dlhy, a to často bez vyriešenia zamestnanosti. Pri takejto politike pasívne časti podnikov v podobe samostatných podnikov jednoznačne spejú k zániku. Pritom však nie je pravdou, že vo vyspelých krajinách je to tak. Veľké kapitálovo silné podniky majú kapitál umiestnený v celom rade odvetví a ziskom v jedných vyvažujú straty v iných. K drobeniu slovenských podnikov dochádzalo tak v priemysle, ako aj v poľnohospodárstve. Veľké roľnícke družstvá a štátne majetky sa rozpadali na malé a stredné poľnohospodárske farmy. Hromadne sa vybíjal dobytok, klesala rastlinná produkcia. V rokoch 1990 - 1992 klesli stavy hovädzieho dobytka z 1,126 milióna kusov na 840-tisíc a stavy ošípaných z 1,727 milióna v roku 1989 na 1,363 milióna kusov. Podobne ako dekoncentrácia v priemysle, aj v poľnohospodárstve pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch drobenie podnikov a znižovanie stavov. V roku 1997 bol počet hovädzieho dobytka nižší o 290-tisíc ako v roku 1993. Pri ošípaných klesli stavy o 370-tisíc kusov. Zvyšoval sa iba stav hydiny. Tak ako demonopolizácia výroby uvoľňovala domáce, ale aj zahraničné trhy dravým zahraničným monopolom, tak pokles intenzity poľnohospodárskej výroby vyprázdňoval domáce trhy a uvoľňoval ich dovozu potravín zo zahraničia. Pokles rozsahu výroby prispieval k znižovaniu efektívnosti domácej poľnohospodárskej výroby. Likvidácia veľkovýroby plus reštitúcia bývalým vlastníkom, ktorí nemali okrem pôdy prakticky nič, ani techniku, ani dobytok, nízka konkurencieschopnosť nových vlastníkov a stále klesajúca spotreba obyvateľstva boli hlavné príčiny nebývalého úpadku poľnohospodárstva. Rapídne znižovanie životnej úrovne obyvateľstva v roku 2000 bude znamenať ďalšie zhoršovanie aj nášho poľnohospodárstva. Veľmi výrazne klesala intenzita poľnohospodárskej výroby. Priemerná ročná dojivosť kráv klesla z 3654 litrov v roku 1989 na 2888 litrov v roku 1992 a aj v roku 1997 bola nižšia ako v roku 1989. Odchov teliat od sto kráv klesol z 98,3 v roku 1989 na 79 v roku 1992, a ešte v roku 1997 nedosiahol úroveň východiskového roku. Bol len 87,9 kusa. Rovnako prudko klesala aj spotreba hnojív. Len v prvých rokoch po zmene klesla z 581 811 t. č. ž. v rokoch 1989/1990 na 145 916 t. č. ž. v rokoch 1991/1992. V rokoch 1996/1997 bola stále ešte 132 988 t. č. ž., čo ovplyvnilo klesajúce výnosy v rastlinnej výrobe. V poľnohospodárstve niet vari jediného ukazovateľa, ktorý by sa nebol za posledných desať rokov prudko zhoršil. Súčasne s dekoncentráciou a chybne pochopenou demonopolizáciou a dekoncentráciou pokračoval už v prvých rokoch po zmene proces privatizácie. Žiaľ, v štatistických ročenkách je podchytená len malá privatizácia. Po roku 1994 sa tieto procesy zo štatistických ročeniek stratili. Malá privatizácia sa uskutočňovala pri spomínaných procesoch úpadku slovenského hospodárstva. Rozbité jednotky, často oddelené od svojho výrobného alebo obchodného základu, sa ponúkali na privatizáciu tomu, kto bol ochotný zaplatiť akúkoľvek sumu. A tak popri vyvolávacej cene sa objavoval aj predaj v rámci holandských dražieb, teda za cenu, ktorú bol dražiteľ ochotný zaplatiť. O veľmi nízkej vyvolávacej cene svedčí aj rozdiel medzi vyvolávacou a vydraženou cenou. V rámci malej privatizácie vydražili 9186 prevádzkových jednotiek s vyvolávacou cenou 12,742 mld. Sk. Vydražená cena bola vyše 25 mld. Sk. Oceňovanie dražených jednotiek sa robilo pomocou bilančnej metódy na základe informácií z účtovných bilancií. V tejto metóde sa skrýval celý rad úskalí. Predovšetkým išlo o započítavanie hodnoty pozemkov, ak boli zahrnuté do majetku. Zanedbával sa fakt, že pozemky sa v podstate päťdesiat rokov neoceňovali, trh s nimi neexistoval a ich trhová cena nebola známa. Rôzne druhy renty boli pojmom takisto neznámym. Bol to rozpredaj národného majetku na základe neúplných informácií. Rozdeľovanie podnikov predstavovalo možnosť vylúčiť z majetku tie časti podnikov, ktoré boli nepoužiteľné na podnikateľské účely. Zisťovanie účtovnej hodnoty majetku bolo ovplyvnené aj výškou oprávok k majetku, ktorými sa znižovala nadobúdacia cena majetku, spôsobom zohľadňovania pohľadávok a záväzkov podniku, spôsobom oceňovania duševného majetku podnikov. To viedlo k tomu, že účtovná hodnota, kúpna cena, ktorá vykazovala hodnotu majetku, sa stala nereálnou veličinou. Oceňovanie majetku ponúkaného na privatizáciu trvá takisto dodnes. Rovnako nereálnou veličinou bola aj účtovná hodnota majetku privatizovaného vo veľkej privatizácii kupónovou metódou. Objektívne i subjektívne podhodnoteného majetku sa zmocňovali a zmocňujú jednotlivci i skupiny, ktorí využívajú lobizmus bez ohľadu na etické princípy a sociálnu spravodlivosť. V kupónovej privatizácii sa navyše zúčastňovali aj privatizačné fondy, ktoré získali najviac a ktorých majitelia sú stále v anonymite. So začiatkom privatizácie nastalo prudké zhoršenie devízových kurzov československej a následne aj slovenskej meny v roku 1991. Po tomto roku sa kurz slovenskej koruny stále zhoršuje. Toto zhoršenie sa využíva na podporu exportu a zlepšovanie obchodnej bilancie. Vo vnútri ekonomiky však vedie znehodnotenie koruny k výraznému poklesu hodnoty základných prostriedkov, znehodnocovaniu úspor, znižovaniu hodnoty dôchodkov a pod. Zníženie hodnoty základných prostriedkov je rozhodujúce pre privatizátorov nielen domácich, ale aj zahraničných. Ďalším faktorom znižovania hodnoty základných prostriedkov je najmä nedostatok zahraničných záujemcov. Keď k tomu prirátame holandské dražby a predaje za symbolickú korunu, jasne vystúpi do popredia rozpredaj národného majetku ako významná cesta ožobračovania národa. Milan Zelený dramaticky upozorňuje, že v českej ekonomike volanie po skončení transformácie v situácii, keď transformácia bola a zostáva strategicky nesprávne koncipovaná, je samovražedné. Platí to plne aj pre slovenskú ekonomiku. Ani na Slovensku nebol reštrukturalizačný a transformačný proces ovplyvnený previazanou škálou stimulačných, daňových, informačných a vzdelávacích mechanizmov. Najviac postihnutými sa cítia malí a strední podnikatelia dodnes. Rudolf Krč |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
