Hospodársky denník
USD47,834 Sk
EUR42,883 Sk
CHF27,692 Sk
CZK1,171 Sk
  Štvrtok  18.Mája 2000

Bremeno sa ďalej neúnosne násobí


Prečo sťažujeme vytváranie domáceho produktu?
Daň a chudoba je zlo, ktoré prežilo tisícročia v existencii ľudstva a má ešte dlhú životnosť pred sebou, keď ľudia zostanú sebcami a politici obchodníkmi s ilúziami. Na sklonku dvadsiateho storočia môžeme s hrdosťou konštatovať, že vývoj človeka na našej planéte sa v poslednom období mnoho ráz znásobil a bude sa násobiť, ako zrnká obilia na šachovnici. Technický progres nemá obdoby. Miliónové kilometre vo vesmíre nám už nerobia starosti. Poznávame povrch vzdialených planét, ale nič sme nespravili pre samého človeka. Ako sa hovorí, za všetkým je človek, človek sám proti sebe. Zaťažujeme sa čoraz väčším a rôznorodým daňovým bremenom a jeho ťarcha sa neúnosne násobí. Daň má mnohovýrazovú, otvorenú, skrytú a rôzne prifarbenú tvár. To, čo jeden smrteľník pozná z daní, je len malá časť daňovej reality. V podstate je daň bič, ktorý plieska na konci. Nemôžete sa pohnúť, aby ste nezaplatili nejakú daň. Začali sme platiť daň aj za dážď, ktorý z času na čas padá na dom, v ktorom bývate alebo nebývate. Za nejaký čas, keď budeme takto pokračovať, budeme platiť aj za vzduch, ktorý dýchame. Aký krásny je pocit, že zarábame trikrát viac ako pred desiatimi rokmi a aké sklamanie, keď zistíme, že na reálnu kúpu nám zostalo menej ako pred desiatimi rokmi. Plat je výsledok práce, samozrejme, zdaňuje sa a pokračovanie zdaňovania platu je, keď idete nakupovať, hoci ide o vitálne potreby (chlieb, mlieko, maslo atď.) alebo v službách. Na každom mieste stojí pri vás a vašich peniazoch DPH, ktorá je najväčším úžerníkom súčasnosti a znechucuje poctivých ľudí. Začína meniť ich myslenie na osobno - lukratívne. Stráca sa nádej na sociálnu zmenu v živote, a tým sa začína zákon džungle, že silnejší požiera slabšieho. Štát obchodníka zaťaží rôznou daňou, v mnohých prípadoch neúmernou k ziskom. Obchodník zistí, že z vyrobeného zisku jednej koruny mu zostane po zaplatení rôznych daní a poplatkov 20 halierov. Čo je v podstate málo na korektný život a začína uvažovať o prilepšení. Jedným z prvých pokušení
je prijímať bezfaktúrový tovar a priama čiara obchodného života sa mení na špirálu, ktorá nás ťahá dolu. Začína to zničením charakteru jednotlivca, a potom celej ekonomiky. Z jednej strany sa podporuje čierny obchod, ale z druhej strany môže ponúknuť produkt lacnejšie. Z jednej strany sa príde k čiernym peniazom, z druhej strany sa o ne postarajú výpalníci. Nemusíme ísť ďaleko, stačí si spomenúť na nedávne skúsenosti, keď z vekslákov sa stali veľmi, veľmi bohatí ľudia. Pod autom jedného podnikateľa, ktoré vybuchlo, zostala dvojmetrová jama. Na druhého sa strieľalo z pušky s ďalekohľadom a mohli by sme pokračovať. Najhoršie je, že sám štát sa správa ako v džungli, vlastne horšie ako v džungli, lebo zver sa môže zachrániť útekom, ale občan nemôže utekať pred daňou. V podstate si štát veľkými daňovými poplatkami píli svoj ekonomický konár, na ktorom sedí. Jeden z príkladov: štát si nahovára, že zarába, keď zaťažuje vytváranie domáceho produktu rôznymi vysokými poplatkami, a tým vytváranie DHP prestáva byť zaujímavé a začína prekvitať bazárový obchod „v cudzine kúpim a doma predám“, lebo vyrábať doma je nerentabilné. V zastúpení šéfa colnice sa chválime, že colnica prispela do štátneho rozpočtu 95 mld. Sk za dovezený tovar v roku 1997, ale kto tie miliardy v podstate zaplatil? Tí, ktorí sú na konci reťaze, lebo miliardy boli započítané do ceny výrobku. Keďže štát potrebuje peniaze na štátny rozpočet a chýbajú mu príjmy z obchodu domáceho produktu, začína sa správať ako žralok.
Nasadí dane na všetko možné, ak to nestačí, zavedie sa dovozná prirážka. Štát, ktorému stále chýbajú peniaze, si vymyslí, že voda, elektrina, plyn pre podnikateľov budú raz také drahé, všetci s tým súhlasia, ale nikomu to nepríde, že je to ďalšia daň, ktorá sa odzrkadlí v konečnej cene výrobku a zaplatí to ten, ktorý je odkázaný len na svoj plat alebo podporu. Mesto využije každú príležitosť, aby sa pridalo k žralokovi s mestskou daňou. Nikdy som nepochopil a myslím si, že chýba logika počínania v globálnej privatizácii na Slovensku. Lukratívnych podnikov, ktoré vlastnil štát alebo mesto, sa privatizáciou zbavuje, a potom sa zadlžuje, pretože niet peňazí na bežnú potrebu. Nemôžem nespomenúť, že v jednom meste na severnom Slovensku vlastnilo mesto pivovar s regionálnym pokrytím spotreby. Veľmi lukratívny pivovar bol sprivatizovaný za veľmi výhodných podmienok pre kupujúceho, avšak dnes to isté mesto je zadlžené a nemá žiadnu perspektívu iného zisku ako nahodiť na všetko, čo sa dá, mestskú daň. V tomto prípade nielenže mesto okradlo vlastných občanov o ich majetok, ale ich ešte navyše núti permanentne platiť väčšie dane v rôznych formách, pretože v mestskej pokladnici niet peňazí. Poslanci sa menia, tí predchádzajúci už nie sú zodpovední za nič, aj keby ste ich prichytili pri čine poškodzovania proti mestu alebo štátu, nič im nemôžete spraviť, lebo majú, alebo mali, poslaneckú imunitu. Týmto daňová budúcnosť,
akú nám pripravujú naši politici, je viac ako tmavá. Zoberme si skutočnosť štátneho zadlženia a z toho len niekoľko známych miliardových pôžičiek v USD. Telekomunikácie, Mochovce, na diaľnice atď., a k tomu pripočítajme už doterajšie štátne zadlženie 10 mld. USD a pokračujúci schodok v zahraničnom obchode. Splácanie sa raz premení na daň a bude absolútne jedno, či tomu budeme hovoriť daň fyzických alebo právnických osôb, za platením každej dane bude človek. V jednom svetoznámom meste vo Švajčiarsku má mesto 50-percentný príjem do rozpočtu z vlastníctva, ako sú domy, hotely, reštaurácie, vinice, parkoviská atď. O tieto príjmy platia menej dane občania. Uviedlo sa, že keby sa predával majetok mesta, každý občan by dostal 1800 USD. Napríklad v Košiciach by každý občan dostal ešte faktúru na splácanie pôžičiek, ktoré bude splácať ešte tretia generácia. Kuvajt je štátom, ktorý zo svojho ropného príjmu dáva malé percento svojim občanom. Čiže namiesto platenia daní dostávajú občania od štátu peniaze. U nás sa daňový kolotoč
začína vytváraním HDP, keď z 5 367 800 občanov je ekonomicky aktívnych 2 194 000 a 287 100 je nezamestnaných. To znamená, že každý, kto sa podieľa na vytváraní HDP, bude musieť vytvoriť hodnotu na splácanie zadlženosti štátu a života ako takého nad 300 % z aktuálnej hodnoty, ktorá sa bude musieť „exportovať“, aby sme hodnotu HDP vymenili na USD (dolárovú hodnotu, lebo štát je zadlžený v USD), ktorou zaplatíme dlh. Čiže, keď sa pozrieme na splácanie dlhov a na našu ekonomickú realitu, vidíme, kde nás naši politici vedú. Žiadnemu spoločenskému zoskupeniu bez prírodného bohatstva sa nepodarilo odstrániť daň a chudobu, ba nie je ani snaha to urobiť. Je prirodzené, že nemôžeme byť všetci podnikatelia a novodobí zbohatlíci, šťastlivci doby, ale všetci máme rovnaké právo na život. Preto by sme sa mali aspoň snažiť vytvoriť optimálne životné podmienky pre každého člena rodiny, spoluobčana štátu a všetkých spolužijúcich na našej planéte. Štát nemôže existovať bez príjmov, ale tie nemajú byť len príjmy daňové. Keď chceme žiť v myšlienke orientovanej na životný štandard a zodpovedajúcej našej súčasnosti a pomoci sociálne slabším, nemôžeme len jedných daňovo zaťažovať a druhým dane odpúšťať. Čím viac zaťažíme daňou tvorcov HDP, tým viac znížime ich výkonnosť. Daň bola a je jedinou metódou zaviesť poriadok do ekonomického života, len ju treba správne a bez priateľských predsudkov aplikovať. Július Kubík
spravodajca Hd
pri OSN v Ženeve
Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.