Nezaraditeľná kapela
Aj keď názov skupiny Le Payaco má nádych zahraničia, jej štyria mladí členovia sú Bratislavčania. Dokonca sa ani nepokúšajú, ako to býva u niektorých slovenských umelcov typické, spievať po anglicky. O tom nás presviedčajú na svojom debutovom cédečku s názvom kapely. Nádejná štvorica sa v rozhovore netajila, že začínala aj s anglickými pesničkami, keď hrávala v kluboch. To pre atmosféru i zohratie sa. Od začiatku však chceli hrať pôvodné pesničky, a tak sa predstaviť širšiemu publiku pomocou cédečka. To vznikalo dosť dlho. Najskôr sme mali smolu s jedným slovenským hudobným vydavateľstvom. Tak sme sa s ním rozišli. Potom sme nahrávali v Sound Master Studiu v Žiari nad Hronom, ktoré bolo jedno z najlepšie technicky vybavených štúdií u nás. Dostali sme sa tam v ceste za hľadaním prirodzeného, ale dravého kovového zvuku. Poznať to aj na vydanom nosiči, ktorý ma na slovenské pomery naozaj vynikajúci zvuk. Majiteľ štúdia ho vybavil špičkovou technikou, ale mal smolu, lebo bankoví exekútori mu to zhabali. Nestíhal splácať pôžičku. A tak náš album je vôbec posledný nosič z tohto štúdia. Niektoré pesničky sme nahrali v bratislavskom Ebony štúdiu, rozhovoril sa Stano Petrov, gitarista a spevák Le Payaco. Jeho spoluhráčmi sú Tomáš Sloboda (gitara, spev), Martin Stempel (basgitara, spev) a bubeník Juraj Vitéz. Občas im ako hosť vypomôže Oskar Rózsa (varhany, piano, čembalo), ba dokonca v pesničke Svetlo zhaslo v závere hrá na sitari svetoznámy Ravi Shankar. Štýlovo je Le Payaco nezaraditeľná kapela. Každá pesnička je iná. Keď sme išli nahrávať, mal som ilúzie, že všetko, čo nahráme, bude geniálne. Teraz viem, že je to tvrdá aj fyzická práca. Myslel som si, že sme rovnakého zmýšľania, no 20 dní v štúdiu urobí všeličo a bolo náročné zladiť názory. Viem, že tolerancia je zázračné slovo, dodáva Tomáš Sloboda. Pavol Erdziak
|
