|
|
||||||||||||||||
| Piatok 19.Mája 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Platíme za vedenie bezcenných cenných papierovNáš účet za chyby a omyly transformácie ekonomiky (Dokončenie zo 17. 5.) Pri reštrukturalizácii hospodárstva bolo nevyhnutné zapojiť aj zamestnancov a manažérov. Mali sa z nich vytvárať podnikové podnikateľské skupiny. Privatizáciou sa však vytvorila vrstva pauperizovaných a pasívnych DIK-ov neschopných zasiahnuť do hospodárskej činnosti. Navyše, vytvorenie tejto skupiny znamenalo ďalšie ochudobňovanie celých skupín obyvateľstva. Niekoľko miliónov DIK-ov vložilo do sprivatizovaných podnikov v prvej vlne privatizácie okolo 2,5 - 3 miliardy podstatne menej znehodnotených korún, ktoré z hľadiska obyvateľov ležia umŕtvené v krachujúcich podnikoch. Ale nielen to. Za vedenie účtov v Stredisku cenných papierov treba každoročne zaplatiť až 70 Sk, prakticky za veľmi problematickú službu. Pritom im však za pôvodne zakúpené akcie nikto neplatí ani dividendy, ale ani úroky. Podobná situácia nastala aj pri druhej vlne privatizácie. Za vložených tisíc korún dostal občan dlhopisy, ktoré roky ležia v Stredisku cenných papierov. Pri danom počte občanov sú zase niekoľko rokov peniaze k dispozícii Fondu národného majetku, ale opäť občan nedostáva ani úroky. Úpravu o infláciu tento problém nerieši. Každoročne len pri minimálnom úroku 10 % je občan o tento úrok ukrátený o 100 Sk. Za päť rokov umŕtveného dlhopisu ide o 500 Sk. Pri 3,5 milióna vlastníkov ide o viac ako 1,5 mld. Sk, s ktorými sa manipuluje bez odplaty. Takouto praxou je občan ochudobňovaný nielen stále sa zvyšujúcimi cenami, ale aj zadržovanými úrokmi a pochybnými platbami za vedenie prakticky bezcenných cenných papierov. Osobitne výrazné je to pri dlhop isoch z druhej kupónovej privatizácie, za ktoré občan prakticky nedostal nič. Iným zdrojom ochudobňovania je aj priamy pokles reálnych miezd a u obyvateľov dôchodkového veku, aj spôsob úpravy dôchodkov. Valorizácia sa koná ex post, často až po roku od zvýšenia cien a po premietnutí inflácie do všetkých platieb. Zvlášť viditeľná je diskrepancia medzi zvýšením cien a poplatkov a valorizáciou starobných dôchodkov. Posledné úpravy dôchodkov boli v lete 1999. Odvtedy sa však zvýšili ceny a poplatky viac ako o jednu pätinu. Dôchodcovia a poberatelia všetkých druhov dôchodkov platia po celý rok zvýšené poplatky a ceny, a vyrovnanie, ktoré dostanú pri úprave dôchodkov so stále nižším percentom, nič nevyriešia, lebo od tohto dátumu, navyše neistom, budú naďalej zaostávať za infláciou. Poradcovia z Medzinárodného menového fondu sú však nespokojní aj s týmto stavom. Vidia iba nevyhnutnosť znižovať deficit celého okruhu verejných financií. Súčasné zvyšovanie dôchodkov na Slovensku, ktoré my považujeme za nevyhovujúce, oni považujú za protichodné s deklarovanou snahou s lovenskej vlády. Valorizácii aj tak nízkych dôchodkov odporúčajú vláde nevyhovieť. Príležitosťou na ožobračovanie bola reštitúcia, odštartovaná hneď v prvých rokoch po zmene. Vrátenie majetku sa preťahovalo a niektoré skupiny obyvateľstva dodnes nedostali zhabaný majetok. Platí to najmä o časti cirkevného majetku, židovského majetku a lesnom majetku. Aj niektoré urbáre dodnes nedostali svoj majetok. Slovensko ako celok doplatilo aj na delenie majetku bývalej federácie. Časť majetku sa do delenia vôbec nedostala, napriek tvrdeniu vlády, že delenie je definitívne skončené, hoci v roku 1989 malo 85 % podnikov sídlo v Českej republike. Do sídla podnikov sa odvádzali zisky aj zo slovenských podnikov. Tam v podstate prúdili aj dane z finálnych výrobkov do príslušných štátnych a nižších rozpočtov. Finálne výrobky sa vyrábali prevažne v českých podnikoch. Slovenské podniky doplácali aj na polotovarový charakter výroby, dodávali do českých podnikov polotovary za veľkoobchodné ceny. Na Slovensku bola sústredená výroba hliníka, niklu, nerudných surovín s vysokou spotrebou elektrickej energie. Tieto výroby ustavične prehlbovali deficit v energii, ale súčasne zisk z týchto komodít plynul do českých podnikov, kým na Slovensku sa znehodnocovalo aj životné prostredie. Rovnako to bolo aj v najväčšom prírodnom bohatstve Slovenska, v lesnom hospodárstve. Finálne výrobky z dreva sa prevažne produkovali v českých podnikoch. Slovensko vyvážalo prevažne drevnú hmotu v nespracovanom stave. Nešlo o zanedbateľné sumy, ale o miliardové úniky. Veľmi dobre známy je aj problém pracovných síl. Tisíce Slovákov pracovalo v českých podnikoch, vytvárali tam zisky, ale ich nemocenské dávky v dlhodobej chorobe, invalidné a starobné dôchodky sa vyplácali zo slovenského rozpočtu. Delenie federálneho majetku na základe miestneho princípu znamenalo, že české orgány dostali vlastne aj majetok federálnych orgánov, ktoré sa po 70 rokov financovali aj z prostriedkov vytvorených na Slovensku. A tak zo spoločného majetku zostali českým orgánom nielen budovy, prístroje a zariadenia, ale aj nehmotné fondy ako knižnice, patenty a iné duchovné hodnoty, najmä v Československej akadémii vied, vo filme, v hudobnej vede, v informačných fondoch a pod. Napriek tomu česká strana od Slovenska stále požadovala 24 mld. Sk, ktoré sa podivnými machináciami stratili v českej bankovej sústave. Nulové riešenie vyznelo vďaka ústupčivosti slovenskej strany v neprospech Slovenska. Podobne vyznieva v neprospech hospodárstva Slovenskej republiky aj čachrovanie v colnej únii . Slovensko otvára svoje trhy českému tovaru, kým slovenské podniky pre nedostatok odbytu krachujú. Všetky tieto skutočnosti zhoršili hospodársku i sociálnu situáciu na Slovensku, prehĺbili nezamestnanosť, zbedačovanie Slovenska a jeho obyvateľov. Existencia spoločného štátu mala za následok orientáciu prúdu zahraničných investícií po začiatku transformačného procesu. Vo všetkých postsocialistických krajinách zahraničné spoločnosti z pochopiteľných dôvodov prenikali najprv do hlavných miest Prahy, Budapešti, Varšavy, ale aj Moskvy, Sofie atď. Do miest oblastného významu, ako bola na začiatku transformácie Bratislava, prakticky smerovala len veľmi malá časť zahraničného kapitálu. Prvý kapitál znamenal predovšetkým odkupovanie domácich distribučných sietí. Neprenikal v dostatočnej miere do výrobných podnikov a už vôbec neznamenal prísun zahraničného kapitálu v podobe nových modernejších strojov a zariadení. Potvrdili sa tak naše obavy, ktoré sme vyjadrili v roku 1990. Poukazovali sme na to, že efektívny bude len ten prísun zahraničného kapitálu, ktorý povedie k zvýšeniu technickej úrovne slovenskej výroby. Namiesto toho však zahraničný kapitál znamená prevažne len skupovanie odbytového priestoru, vyraďovanie slovenských podnikov z domáceho trhu a uvoľňovanie našich pozícií na zahraničných trhoch. Okamžite ich zapĺňali americké a priateľské západoeurópske podniky. Rovnako to platilo pre stratu našich pozícií na všetkých bývalých socialistických trhoch. Devalvácia a priame znehodnocovanie slovenskej koruny im to dodnes v plnej miere uľahčuje. Rozpačité akcie typu Kupujte slovenské výrobky nie sú v stave riešiť problémy. Tunelovanie podnikov, ktoré nasledovalo krátko po privatizácii alebo lepšie pseudoprivatizácii a trvá dodnes, viedlo a vedie na jednej strane k zániku celého radu podnikov, ale na druhej aj k vzniku zbohatlíkov a triedy chudobných. Tunelovanie je sprevádzané zadržovaním miezd a prepúšťaním zo zamestnania. Celé regióny sa dostali do stavu biedy. Stalo sa politicky nežiaducim či nevhodným a neslušným hovoriť o stupňujúcom sa zbedačovaní veľkých skupín obyvateľstva. Ustavične narastali a narastajú problémy s odbúravaním sociálnych výhod s poukazovaním, že to bolo v direktívnom systéme hospodárenia. Zaviedli sa dobrovoľné dary v zdravotníctve, dobrovoľné príspevky na školstvo pri súčasnom likvidovaní bezplatnej predškolskej výchovy, školského stravovania a vlastne aj faktické likvidovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti. Náklady každej rodiny na dodávky vody, tepla vzrástli len za posledný rok o vyše 40 %, platba za lieky presahuje rodinné rozpočty, nájomné sa stalo neúnosne vy sokým, doprava bude pomaly vyhradená len solventným, okrem likvidácie osobnej autodopravy sa zlikvidovala aj hromadná doprava, už niekoľko rokov je zlikvidovaná letecká doprava a pod. Na záverom možno konštatovať, že vlády Slovenskej republiky namiesto cieľavedomej politiky ekonomického rozvoja nastúpili cestu likvidácie nielen vymožeností v sociálnej sfére, ale aj cestu likvidácie všetkých vymožeností civilizovanej spoločnosti. Nepochopenie transformačného procesu ako zmeny socialistického fungovania spoločnosti na spôsob fungovania demokratickej spoločnosti sa nahradilo implantovaním prvkov vyspelej kapitalistickej spoločnosti do prostredia degenerovaného socializmu. A výsledok je jasný: totálne ožobráčenie spoločnosti. Rudolf Krč |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
