|
|||||||||||||||||
Piatok 19.Mája 2000 |
Kapitán na lodi faktovVlnové dĺžky v živote ústredného riaditeľa SRo Má 33 rokov, je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove v študijnom odbore slovenský jazyk a literatúra a ukrajinský jazyk a literatúra. Ženatý, hrdý otec dvoch dcér vo veku 6,5 a 4,5 roka. Práca so slovom je mu veľmi blízka a možno preto, alebo práve preto sa jej upísal profesionálne. Na riaditeľskú stoličku zasadol 1. júla 1993 ako šéf košického štúdia SRo a od septembra 1997 umne manažuje médium, ktoré dlhodobo obsadzuje prvé priečky v rebríčku profesionality, dôveryhodnosti a kvality. Hosťom Hospodárskeho denníka je ústredný riaditeľ Slovenského rozhlasu PhDr. Jaroslav Rezník. Riadite médium, ktoré si roky zachováva vysokú profesionálnu úroveň, ktoré zvyčajne v rôznych prieskumoch dostáva absolutórium. Aký sa vám darí udržať latku postavenú tak vysoko? - Slovenský rozhlas má 74-ročnú tradíciu a počas svojho účinkovania už toho veľa preskákal. Nazeral som do minulosti a zistil som, že za tých 74 rokov sa vymenilo viac ako 25 parlamentov, viac ako 35 vlád a Slovenský rozhlas, či v podobe slovenský alebo československý, spoľahlivo funguje počas celého tohto obdobia. Som si istý, že bude fungovať aj naďalej a s noblesou udávať tón mediálnemu priestoru. Po roku 1989, práve vtedajšie vedenie Slovenského rozhlasu presadilo koncepciu, ktorá znamenala, že Slovenský rozhlas sa zmenil zo štátnej inštitúcie na verejnoprávnu. Došlo k odštátneniu Slovenského rozhlasu do maximálnej možnej miery, aj keď dnes by sme si to vedeli predstaviť trošku ináč. Na Slovensku, alebo vo vtedajšom Československu vznikol duálny systém vysielania ako vôbec prvý duálny systém v krajinách strednej Európy. Slovenský rozhlas sa nesnaží byť pápežskejší od pápeža a v mnohom sme sa poučili z inštitúcie, ktorá sa volá BBC a ktorá je takou alma mater všetkých verejnoprávnych rozhlasov. V roku 1994 boli prijaté pravidlá spravodajstva a publicistiky Slovenského rozhlasu, ktoré sú východiskovým materiálom na fungovanie redaktorov pri nahrávaní a zostavovaní spravodajských relácií. Pravidlom je, že zásadne prinášame dva pohľady na jeden problém. Ale najdôležitejším kritériom je - pre poslucháča treba urobiť absolútne všetko. Vráťme sa do obdobia vášho nástupu, keď sa objavili aj diskusie o vašej osobe, či ste schopný zachovať takú istú mieru objektivity, ktorá tu bola predtým. Čím ste argumentovali, aby ste presvedčili, že ste človek na správnom mieste? - Myslím si, že v princípe nešlo o moju osobu, pretože podľa prieskumu verejnej mienky sa objektivita vysielania a dôveryhodnosť práve za môjho vedenia SRo zvýšila. Išlo o to, či zachovať alebo nezachovať doterajšie smerovanie Slovenského rozhlasu. Dnes je pomaly 19 mesiacov po voľbách a mám pocit, že náš priamy nadriadený orgán - Rozhlasová rada môže byť spokojná, že sa rozhodla zachovať kontinuitu vo vedení SRo. Z hľadiska dlhodobých rozvojových koncepcií Slovenského rozhlasu je pozitívne, že dlhodobo pracujeme s profesionálnymi víziami a istou kontinuitou vzťahov. Tu by som rád zdôraznil, že na rozdiel od Slovenskej televízie má SRo od roku 1989 len tretieho ústredného riaditeľa. Všetci traja sme dostali pomerne dlhé časové obdobie na to, aby sme presadili svoje predstavy a dokázali do nich zapracovať aj námety našich kolegov. Aj vďaka tomu sa nám darí zachovať potrebnú vyváženosť v programovej skladbe. Napriek všetkým politickým schémam a koncepciám, nikdy sme v rozhlase nerezignovali na zdravý národný princíp. Nerezignovali sme na pestovanie úplne prirodzenej národnej hrdosti a normálneho vlastenectva... Ďalšia vec, ktorá nám pomáha udržať si priazeň poslucháča je to, že dodržiavame programovú disciplínu. Slovenský rozhlas má dnes štyri základné okruhy a má ich pomerne presne vyšpecifikované. Dlhodobo pracujeme na tom, aby ľudia vedeli kde čo nájdu, a aby mohli veriť tomu, čo počujú. Takže - presvedčiť môžete len prácou. O ničom inom to nie je. Už ste naznačili, že ste dôsledne dodržali istú kontinuitu, darí sa vám zachovať vysokú profesionalitu vašich moderátorov aj redaktorov. Aký kľúč výberu adeptov rozhlasového remesla volíte? Ako sa vám podarilo zladiť dravosť mladých i nových, so skúsenosťami a profesionalitou starších? - Poslucháčsky stereotyp, ak chcete - návyk - je jeden z najposvätnejších vecí, ktorá v rozhlase funguje. Keď dôjde k nejakej úprave programovej štruktúry, na lekárnických váhach skúseností zvažujeme, aký to môže mať dosah. Rozhlas je aj o tom, že v dnešnom neistom svete chce byť istotou pre poslucháča. Pokiaľ ide o vnútorné fungovanie v Slovenskom rozhlase, je našou maximálnou snahou skĺbiť fungovanie niekoľkých generácií redaktorov. Dnes tvoria redaktori a umeleckí pracovníci približne 53 percent pracovníkov Slovenského rozhlasu. Na tomto čísle sme tvrdo pracovali, lebo obslužné zložky by nemali vo firme dominovať. Druhá vec je, že pracujú popri sebe generačne rozliční ľudia. Každá generácia má svoje špecifiká, svoje videnie sveta, ale ak chce byť publicistika, alebo spravodajstvo vyvážené a chceme, aby bolo počúvané, umenie rozhlasákov spočíva v tom, že poslucháčovi musíme ponúknuť kvalitné, pestré a profesionálne vysielanie tak, aby ho prijal za svoje. Musíme rešpektovať jeho vkus, citlivo vnímať nosnú cieľovú skupinu, pre ktorú je tá-ktorá relácia určená. Ak vieme, že napríklad Slovensko I má nosnú cieľovú skupinu od 35 do 55 rokov, nemôžeme prijať ako systémové pravidlo, že správy budú čítať 19-roční ľudia, pretože nosná generácia ich hlasy jednoducho neprijme a nebude spravodajstvo považovať za dôveryhodné. To sa týka všetkých relácií. Uvedomujeme si, že otázka personálnej stratégie je v každej jednej firme nesmierne dôležitá. Dnes sú sofistikované metódy ako vyberať uchádzačov a aj my máme databázu adeptov, o ktorých vieme, že spĺňajú základný okruh požiadaviek. Pri ich výbere má zásadné slovo skúsený redaktor, psychológ, ale aj hlasoví pedagógovia. Musím povedať, že dnes je rozhlasácky kolektív stmelený. Má svoju víziu v stredno- i dlhodobom horizonte a pozná spôsoby, ktorými ju dokáže napĺňať. Isteže, aj tu je vnútorná rivalita, aj tu sú vnútorné spory, ale sú to kolegiálne hádky o to, akým spôsobom dosiahnuť, aby finálny produkt - program SRo - bol čo najkvalitnejší. Ako by ste charakterizovali rozdiel, medzi verejnoprávnym rozhlasom a súkromnými médiami? - Špeciálna definícia pre verejnoprávne vysielanie, ktorú vypracoval EBU je veľmi jednoduchá: Verejnoprávne vysielanie je vysielanie pre verejnosť, financované verejnosťou, kontrolované verejnosťou. Potom je druhá definícia, ktorá hovorí, aký je rozdiel medzi komerčnými a verejnoprávnymi médiami. Verejnoprávne médiá dostávajú peniaze preto, aby vysielali pre celú verejnosť, nielen pre komerčné a finančne solventné skupiny obyvateľstva, a komerčné médiá vysielajú preto, aby zarobili peniaze, ktorých časť samozrejme zase investujú do programu. Rozdiel medzi nami a privátnym sektorom v rádiách spočíva v tom, že komerčná časť audiomediálneho trhu sa nikdy nebude venovať, povedzme, skúmaniu vážnej hudby, podpore vážnej hudby, podpore folklóru na Slovensku vo všetkých jeho druhoch a žánroch. Nebude sa venovať podpore literatúry, výtvarného, alebo filmového umenia tak, aby to robili systémovo. Ale keďže viem, aké náročné je robiť rádio, vážim si každého, kto sa na túto drinu podujme. Vy ste na jednom výbore Národnej rady hovorili, že vaším najväčším veriteľom sú Slovenské telekomunikácie. Čo bude znamenať ich sprivatizovanie pre rozhlas? - Slovenský rozhlas má v tejto chvíli záväzky voči Slovenským telekomunikáciám, presnejšie ich odštepnému závodu - Rádiokomunikáciám, ale - a to by som chcel zdôrazniť - nevyplynuli z nehospodárneho nakladania s financiami za uplynulých povedzme päť alebo viac rokov. V roku 1995 ministerstvo financií schválilo finančný výmer, ktorý upravil ceny za prenájom vysielacích sietí o 230 percent. Tento finančný výmer bol konštituovaný na základe požiadavky, aby Rádiokomunikácie spísali všetky svoje vnútorné náklady |
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. |