Klasika domáca - i svetová
Posledné dve premiéry v jubilejnom 80 roku existencie našej prvej scény. Takto charakterizoval šéf činohry SND Juraj Slezáček najnovšie naštudovanie Palárikovho Inkognita a Shakespearovej Búrky, ktoré sa práve začínajú vydávať na cestu k nám, divákom. Nuž a na čo sa teda môžeme tešiť? V prvom prípade určite nie na nejakú pietnu inscenáciu jedného z najznámejších diel našej dramatickej literatúry. Režisér Pavol Haspra si totiž bol dobre vedomý, že naivno-romantický príbeh Inkognita o tom, ako poctivý slovenský mládenec privedie k láske k Slovensku aj svoju verenicu, dnes už vo svojej tradičnej podobe iba málokoho zaujme. Rozhodol sa teda staviť na súčasný muzikálový trend, oslovil textára Petra Petišku a skladateľa Igora Bázlika - a výsledkom sa stalo dielko, v ktorom sa nenásilne spája slovo i hudba, ktoré naozaj poteší, zabaví a pritom povie nenásilne čosi aj o našej národnej povahe. O tom, ako ľahko vedia mnohí z nás meniť kabáty, čo znamená skutočná láska k vlasti, ale napríklad i o tom, že byť Maďarom neznamená hneď čosi zlé. Nuž a keď si k tomu ešte pridáme temperamentné výkony Jána Galloviča, Heleny Krajčiovej, Gabriely Dzúrikovej, Evy Krížikovej či Leopolda Haverla a Michala Dočolomanského, výsledkom je naozaj inscenácia, ktorá má šancu získať si najširší okruh publika. A to v dnešnom, napätím a stresmi nabitom čase, predsa len určite nie je málo. Shakespearova Búrka, vôbec posledná hra tohto svetoznámeho anglického dramatika, sa v SND objavuje iba po prvý (!) raz. Čo je síce celkom určite na zamyslenie - no o to viac zrejme pritiahne do hľadiska divákov, ktorí už o nej mnoho počuli, no až teraz ju teda v réžii Petra Mikulíka môžu aj naozaj vidieť. Hra, v ktorej sa mieša realita s rozprávkou, tragika i komika, veľké vášne i celkom prízemné city, kládla na svojich inscenátorov nepochybne veľké nároky - a treba priznať, že sa s nim i vyrovnali prinajmenšom čestne. Netradičné scénické riešenie Aleša Votavu, podporené kostýmami Alexandry Gruskovej, ponúka totiž skutočne šancu vidieť Búrku ako hru mnohovrstevnatú, s množstvom azda iba tušených významov, z ktorej si však práve preto môže každý divák takpovediac odniesť to svoje. Nepochybne aj zásluhou Martina Hubu, ktorý sa po dlhšom čase znovu predstavil v činohre SND v titulnej úlohe a ktorého knieža Prospero má v sebe rovnako potrebnú filozofickú hĺbku ako schopnosť prehodnotiť svoje činy a vykročiť novým smerom. Nuž, čo si teda vyberiete? Úsmevnú komédiu alebo skôr hru, ktorá uvažuje nad motívmi ľudských činov a hľadá mier a vykúpenie aj u tých zdanlivo neodpustiteľných? Tak či onak, činohra v SND vám ponúka oboje - a iba na vás už zostáva, čomu dáte prednosť. Lebo ani v jednom prípade sklamaní určite nebudete. (mk)
|
