V budúcnosti si vyčítajme našu vlastnú neschopnosť O čo sme prišli touto dohodou?
Premiér Mikuláš Dzurinda si dnes donesie z Prahy symbolickú zlatú tehličku. Slovenský zlatý poklad s hmotnosťou 4,1 tony je vraj už týždeň na Slovensku v sejfoch Národnej banky Slovenska. Ide o zlato, ktoré nám Česká národná banka zadržiavala za Slovenskom nikdy neuznanú 26-miliardovú pohľadávku z delenia bývalej ŠBČS. Jadrom riešenia na spôsob nulového variantu je vrátenie zlata pri vykúpení spornej pohľadávky ČNB za symbolickú korunu a výmena akcií oboch strán v Komerčnej banke a vo VÚB. Na Slovensko sa však nevráti všetko zlato, ktoré v Prahe odpočívalo už vyše 50 rokov. V Prahe zrejme zostane navždy ešte ďalších 4,7 tony zlata. Sú to dve tretiny zlatého pokladu bývalého slovenského štátu. Bývalá ŠBČS ho prevzala v roku 1949 po bývalej Slovenskej národnej banke. Tento majetok podľa M. Dzurindu nebol predmetom delenia, a tak sa o ňom ani nerokovalo. Takže, časť toho, čo nám už od roku 1949 patrí, máme konečne doma. Čo sme však všetko nechali v Prahe, to ktovie či sa niekedy dozvieme. O niektorých skutočnostiach však možno hovoriť už dnes. Napríklad, že súčasťou súčasného Dzurindovho obchodu bola aj nevýhodná dohoda o delení majetku Komerčnej banky Praha a VÚB Bratislava, kde sme stratili niekoľko miliárd korún, nehovoriac o dividendách, ktoré od roku 1992 plynuli do Komerčnej banky a boli nepomerne vyššie ako dividendy za majetok ČR vo VÚB. Čechom sme obetovali aj tretinový podiel z majetku federálneho FNM za 64 dôležitých podnikov, ktorých hodnotu vyčíslili v Prahe (nadiktovali bez možnosti overenia) najskôr na 4 mld. Sk, a potom ju dokonca znížili na 2 mld. Sk. V tomto spoločnom fonde boli také významné podniky, ako napríklad Tuzex, Exico, Jablonex, Motokov, Metalimex, atď. Aj tam plynuli dividendy, a teraz po zrieknutí sa podielu navždy ostali v Prahe. Zriekli sme sa aj podielu z federálnych podnikov, ktoré boli jednostranne privatizované Českom, ešte pred rozdelením štátu, ako napríklad Československé aerolínie a ďalšie. Zriekli sme sa aj duchovných hodnôt, najmä Štefánikovho dedičstva (93 debien) a iných archívnych, muzeálnych a knižničných častí, ktoré patrili Slovensku. Čudné veci sa diali aj v ŠBČS. V druhom polroku začali z tejto banky záhadne miznúť devízové rezervy. Za druhý polrok 1992 mala ČR desaťnásobne vyššie pasívum ako SR, pričom v prvom polroku mala federácia ešte prebytok zo zahraničného obchodu 870 mil. Sk. Za posledný štvrťrok 1992 dosiahlo pasívum obchodnej bilancie 27,8 mld. Sk. Stalo sa to tak, že devízové rezervy ŠBČS sa dočasne predisponovali do českých a zahraničných bánk, a hneď po rozdelení sa vynorili len na účte Českej národnej banky. V tejto smutnej štatistike by sa dalo ďalej pokračovať. Už len história posúdi o koľko prišlo Slovensko pri delení federálneho majetku. Môžeme sa však utešovať, že to bolo vari už poslednýkrát. Všetko zlé má v sebe aj niečo dobré. Dnes máme s Českom vyrovnaný účet, a tak by našu budúcu spoluprácu nemalo už nič zaťažovať. Jozef Kunik
|
