Väzba mzdy a produktivity

Komentuje Eleonóra Bujačková
Priemyselná produkcia stále nerastie tak, ako sme si predstavovali, tvárou v tvár štatistickým údajom to už dnes pripúšťajú aj zástupcovia podnikovej sféry, štátni úradníci. Nezanedbateľné problémy majú najmä veľké podniky, niekdajšie i dnešné opory slovenského priemyslu. Odborníci zaoberajúci sa touto oblasťou vidia príčiny poklesu dynamiky v priemysle v zdražení úverov, a tým v zhoršení dostupnosti finančných prostriedkov, v nedokončenej reštrukturalizácii a napokon aj v stále nedostatočnej exportnej výkonnosti podnikov. V každej firme, ktorá zamestnáva desiatky, stovky, ba tisícky pracovníkov v robotníckych profesiách, by však bolo užitočné pozrieť sa nielen do kancelárií manažmentov, kde sa zlatými perami podpisujú dôležité kontrakty. Zo svojich kožených kresiel by mali dnešné prototypy moderných slovenských kapitalistov vo svojom záujme nazrieť až do suterénu, tam, kde sa píše iba obyčajnou ceruzkou. V nejednom prípade by zistili, že sa nachádzajú v hlbokom socializme, že mnoho zamestnancov sa ešte nezmierilo s tým, že mzda je odmenou za vykonanú prácu a nie niečím, na čo majú automaticky nárok. Pritom práve mzdový vývoj, ktorý nie je prísne nadviazaný na produktivitu práce, môže byť veľmi rýchlo zdrojom nestability v makroekonomickom meradle. Musíme sa teda definitívne zbaviť ilúzie, že kapitalistické hospodárstvo prináša veľa peňazí za málo práce. Okrem spomínaných všeobecnejších príčin problémov v podnikovej sfére existujú aj dôvody subtílnejšie – neskúsenosť a neodbornosť manažmentu ( niekedy aj zámerne nevhodné zásahy). Je zrejmé, že ani novinári, ani vládni činitelia, ktorí sa občas s predstaviteľmi slovenskej podnikovej sféry stretávajú, nie sú tými vyvolenými, ktorí by sa mali dozvedieť o situácii v podnikovej sfére celú pravdu. Reštrukturalizácia totiž znamená nielen nové technológie a výrobné programy, ale aj prepúšťanie a následne hľadanie práce. Vedenie firiem rozhodne radšej zberá pochvalu ako hanu. Mnoho veľkých firiem, ktoré sa ocitajú v ťažkostiach, je tak či onak spätých so štátom. A to je aj dôvod, prečo sa ich manažéri radšej tvária akoby nič. Priznanie problémov by sa vo svojich dôsledkoch mohlo odraziť v zmene vedenia podniku alebo napríklad v odmietnutí pomoci zo strany štátu formou oddlženia. Kto by potom radšej nemlčal? Pokiaľ však nebude súčasná hĺbka rozkladu podnikovej sféry verejne uznaná a nezačne sa o nej kvalifikovane hovoriť, nie je nádej, že by mohla byť aj úspešne riešená.