|
|
||||||||||||||||
| Utorok 13.Júna 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Križiacka pýcha i pevnosťDesať pohľadníc z júnového Poľska Na starých mapách Marienburg, dnes Malbork. V stredoveku pevnosť veľkých majstrov rádu nemeckých rytierov, dnes najznámejší hrad v Poľsku, ktorého bránami ročne prejde asi 400-tisíc návštevníkov. V roku 1272 na gdanských močiaroch začínajú križiaci stavať z tehál a kamenia svoj ďalší hrad - na brehu rieky Nogat, ktorá ho chráni z troch strán. Už na sklonku trinásteho storočia bol jedným z najväčších v Európe. Sem v roku 1309 z Benátok preniesli sídlo veľkého majstra. Prvým bol Sigfried von Fuechtwangen, až do roku 1457 tu sídlilo jeho šestnásť nástupcov, keď križiaci museli Malbork navždy opustiť. Najznámejším bol Ulrich von Jungingen, ktorý padol v roku 1410 v bitke pri Grunwalde. Práve v týchto rokoch hrad najviac prekvital, postavili palác, letný i zimný refektár. Pôvodná podoba hradu sa zachovala dodnes. Križiaci Malbork postavili neskôr ako iné hrady v blízkosti Visly, starší je hrad v Toruni alebo Elblagu. Konvent dvanástich rytierov a šiestich mníchov najskôr sídlil pri sútoku Visly a Nogatu, ale to nebolo vhodné miesto, pretože Visla často zaplavila okolie. Preto hľadali lepšie miesto a rozhodli sa, že hrad postavia tu, hovorí hradný sprievodca Artur Dobry. Hrady neboli od seba príliš vzdialené, niekedy len pätnásť, dvadsať kilometrov. Rytier rádu totiž nesmel v čase mieru nocovať pod holým nebom, práve vďaka malej vzdialenosti medzi jednotlivými pevnosťami mohol každý bez väčších problémov nájsť strechu nad hlavou. V podhradí, nazývanom tiež Dolný hrad, je zbrojnica, kaplnka svätého Vavrinca. Strednému hradu dominuje Palác majstrov. V ňom mal Veľký Majster svoju spálňu a obývaciu izbu. Vysoký hrad, ako sa hovorí hlavnej časti celého komplexu, je obohnaný masívnym múrom, ktorý chránil kapitulnú sieň, klenotnicu, spálňu a refektár konventu, pri šiestich stoloch sedelo desať rytierov. Pri jedle, ako sa píše v starých kronikách, sa nesmelo hovoriť. V kapitulnej sieni sa volili veľmajstri. Každoročne 13. septembra sem z celej Európy prichádzali najvyšší predstavitelia rádu, na zasadnutiach prijímali dôležité rozhodnutia. Obranné chodby so šesť metrov hrubými stenami boli rôzne prepletené, každý sa mohol rýchlo kdekoľvek premiestniť. Siedmeho júna 1457, po 148 rokoch, prestal byť Malbork sídelným mestom rádu nemeckých rytierov. Veľký Majster Ludvif von Erlichshausen odišiel do Kráľovca. História Malborku je bohatá, tri storočia hrad patril poľským kráľom, počas poľsko-švédskych vojen aj švédskym panovníkom. Krátko tu bývali i vojská Napoleona. Obdobie, keď v Malborku sídlili križiaci, je však asi najslávnejšie. Rybársky Hel Tridsaťštyri kilometrov dlhý pruh pevniny, v najširšom mieste má 3 kilometre, v najužšom len 66 metrov. Taký je polostrov Hel. Na mapách pripomína kosu. Zo západu ho obmývajú pokojné vody plytkej Puckej zátoky, ktorú niektorí nazývajú Malým morom, z východu vody Baltického mora, často studeného a rozbúreného. Podľa archeológov k prvému osídleniu Helu prišlo osemtisíc rokov pred naším letopočtom, v stredoveku kronikári písali o niekoľkých rybárskych osadách. Strategický význam Helu si uvedomovali križiaci, časté boli nájazdy Prusov a Švédov, niekoľko týždňov Poliaci odhodlane bránili polostrov pred nemeckým wehrmachtom. Najsevernejší cíp 54 stupňov, 50 minút a 11 sekúnd severnej šírky. Toto miesto, vzdialené len kúsok od päty polostrova, je najsevernejším cípom Poľska, ďalej je už len more. Keď zdoláte 150 schodov, ponúkne sa vám jedinečný pohľad z majáka v Rozewiu. Práve tu je najvyšší, najstarší a podľa mnohých najkrajší maják. Postavili ho v roku 1821, ale maják nájdeme aj na starej švédskej mape z roku 1696. Aleksander Krenžalek už 26 rokov, rovnako ako jeho kolegovia, strážcovia ďalších 15 majákov na poľskom pobreží Baltu, pomáha rybárom v ťažkostiach. Maják je potrebný. Každý rybár totiž nemá moderné navigačné prístroje. A tie môžu niekedy zlyhať, na maják sa môžete spoľahnúť vždy. Každý svieti ináč, rybári všetky signály poznajú, teda vedia, kde sú. Môj maják je vidieť zo vzdialenosti 33 námorných míľ, dáva vraj toľko svetla ako päť miliónov sviečok, hovorí strážca majáka. K Helu od vekov patria rybári. Hovorí sa, že v každom dome musí byť loď a sieť. Všade - v Jastarni, Kužnici, Jurate a v ďalších rybárskych osadách - je prístav. Rybári s malými člnmi plávajú len do zátoky, otvorené more by mohlo byť pre nich nebezpečné. Najväčší rybársky prístav je vo Wladyslawove. Tu kotví sto lodí, ich posádky ročne ulovia 30-tisíc ton rýb, hlavne lososov, sleďov a tresky. Na more sa vypláva okolo polnoci a vracia sa neskoro popoludní. Ak je búrka, a tá býva často, posádky sa do prístavu rýchlo vracajú. Pena na vlnách a množstvo čajok nad pevninou, to je pre rybárov signál, že na mori je búrka. Nikto nevypláva, aj keď v prístave je hladina podstatne pokojnejšia ako pár míľ na otvorenom mori. Už storočia si na polostrove Hel rozprávajú legendu, podľa ktorej kedysi pred vekmi namyslených a bohatých obyvateľov polostrova more potrestalo tým, že im vzalo časť pevniny. Dodnes sú vraj z morských hlbín počuť kostolné zvony. More tu naozaj býva niekedy nemilosrdné. Jedinečná zubria rezervácia Bielovežský národný park je najstarší v Poľsku, založili ho v roku 1921. Rozkladá sa okolo riečok Narewka a Hwožná na severovýchode krajiny. Dnes ho na dve časti rozdeľujú hranice. Väčšie územie patrí Bielorusku, menšie Poľsku. Stotisíc turistov, ktorí ročne navštívia toto chránené územie, priťahuje najmä bielovežský prales. Na rozlohe 5000 hektárov tu žije 44 druhov cicavcov, 120 druhov vtákov, 6000 zástupcov ríše hmyzu. Voľne tu žijú vlci, jelene, medvede a známe zubry. Ako hovorí miestny znalec Jerzy Szczerba, v pralese rastie 26 druhov stromov a vyše tritisíc rastlín. Vedľa malých výhonkov sú tu aj dva metre široké a šesťsto rokov staré duby. Les sa nijako neupravuje, a práve to mu prospieva. Bielovežský prales bol od sedemnásteho storočia súkromným majetkom poľských kráľov, neskôr ruských cárov. Tu mali obľúbené lovištia, často sem jazdil kráľ Boleslav Krivoústy, Ján Kazimír, August III., cár Mikuláš II., Aleksander I., počas vojny i Hermann Göring. Práve vojny národnému parku ublížili, počas prvej svetovej vojny Nemci v priebehu troch rokov vyťažili 5 miliónov kubických metrov dreva, na začiatku 40. rokov jeden a pol milióna kubických metrov zasa vyťažili pre potreby armády ruskí vojaci. Zubry v týchto miestach žijú už niekoľko tisíc rokov, voľne tu žili až do roku 1919, keď zastrelili posledného zubra. V tom čase vznikol park a Výbor na ochranu zubra. Po desiatich rokoch kúpili päť zubrov v Nemecku, Maďarsku a vo Švédsku a obnovili chov. V roku 1930 sa narodilo prvé mláďa, na konci vojny tu už žilo šestnásť zubrov. Dnes ich je asi tristo. Deväťdesiat percent z nich žije na slobode v pralese. Tridsať ich je vo zvernici. Neprichádzajú do styku s inými zvieratami, sú to čistokrvné nížinné zubry. V rodnom liste majú napísané mená rodičov, dátum narodenia, každý zubor, ktorý sa narodil v rezervácii, má svoje meno. Všetky mená bielovežských zubrov sa začínajú písmenami PO. Raz v roku, na prelome decembra a januára, zamestnanci národného parku zubrov sčítajú. V lete nikto nevie, koľko ich v pralese žije, pretože od posledného sčítania sa v máji a v júni narodili mláďatá. Tie prichádzajú na svet po deviatich mesiacoch a vážia v priemere 30 kg. Zatiaľ sa nevie, koľko ich v tomto roku zahynulo pre choroby, búrky, pády stromov či napadnutia vlkmi. Na jeseň budú zubry vytvárať väčšie stáda, v jednom je 80 samíc a mláďat, v druhom asi 120, zvyšok sú samotári. K stádu sa pripoja v období ruje, v auguste a septembri. Vo veľkých stádach zubry žijú až do jari. Švorročný zubor od stáda odchádza a vytvára si vlastné. Zubor je nebezpečné zviera. Mimoriadne samica, keď sa jej narodí mláďa, hovorí chovateľ Michal Dulko. Zachrániť vás môže strom alebo kus odevu, o ktorý sa možno zubor začne zaujímať, spresňuje. Nebezpečné sú aj zubry - samotári. Tie sú najsilnejšie, merajú až dva metre, za chvíľu dokážu vytrhnúť zo zeme starý smrek i s koreňmi. Je to naozajstný kráľ pralesa. Dospelý samec váži tonu, samice v priemere 700 kg, sú schopné dosiahnuť rýchlosť 50 kilometrov za hodinu. Pred dvetisíc rokmi žil zubor v celej Európe, okrem Škandinávie. Dnes voľne žijú len v Poľsku, Bielorusku, v Rusku a na Ukrajine. Slávny žrebčín Janow Podlaski už v pätnástom storočí patril litovským kniežatám. V roku 1465 získal mestské práva, o tie však po druhej svetovej vojne prišiel a dnešný Janov skôr pripomína dedinu. Žrebčín už navštívili mnohé známe osobnosti. Medzi majiteľov zakúpených koní patrí aj David Murdoch, Kenny Rogers či Charlie Wats. Janovské kone, za ktoré žrebčín získal aj milión dolárov, ako za kobylu Penicilín či za žrebca El Paso, nájdete na celom svete, od Austrálie až po Južnú Ameriku. Spoznáte ich veľmi jednoducho: z pravej strany chrbta v okolí sedla má každý kôň vypálené písmeno J s korunou. Po napoleonských vojnách bolo v celej Európe menej koní. Skoro po viedenskom kongrese kráľovská komisia vnútorných správ a polícia rozhodla o založení žrebčínu. Cár Alexander I. sa vo Varšave oboznámil s projektom a súhlasil. Šiesteho októbra 1816 podpísal dekrét a daroval päťdesiat žrebcov a sto kobýl z cárskych stajní. Už po siedmich rokoch najlepšie kone zamieria do Petrohradu a Varšavy. Chov arabských plnokrvníkov je známy už v celej vtedajšej Európe. Na konci minulého storočia jedna tretina všetkých kobýl v Poľsku mala svoj pôvod v Janove. Obidve vojny kruto poznamenali život žrebčína. V roku 1914 celé stádo evakuovali do Ruska. Vojnu prežila len jedna kobyla Koalícia. Skoro vzniká nové stádo. Lenže prišla nová vojna. Na jej konci nemecká armáda vyviezla celé stádo do Drážďan, nálety spojencov prežilo len niekoľko koní. A všetko sa muselo začať odznova. Dnes Janow Podlaski pozná každý chovateľ koní, v stajniach je 450 koní, každoročne sa rodí 90 žriebät. Janovské kone možno vidieť na dostihových dráhach nielen v Poľsku, ale aj v zámorí. Šnupavý tabak poznajú len Kašubovia Pôvodne Kašubovia, potomkovia Pomoranov, žili asi od ôsmeho storočia medzi dolnými tokmi Visly a Odry, obývali podstatne väčšie územie, ale nemeckí rytieri ich postupne vytláčali na východ. Kašubským jazykom hovorí dnes asi 200-tisíc ľudí, centrom je Wladyslawovo na brehu Baltického mora. O Kašuboch sa vie, že radi šnupú tabak. O šnupavom tabaku sú prvé zmienky zo začiatku 18. storočia, pred viac ako sto rokmi o kašubskom zvyku písal aj Adam Mickiewicz. Na Kašubách sa mužom, ktorí z kravského rohu vyrábali tabatierky, hovorilo rohári. Dnes ich je už len niekoľko. Medzi Kašubmi sa dodnes hovorí, že kedysi mal každý poriadny chlap tabatierku. Keď sa novomanželia vracali z kostola zo svadobného obradu, ženích dostal darček od svojho otca, pochopiteľne, tabatierku. A hneď po obede si musel šnupnúť. Tabatierku mal stále pri sebe, vzal si ju aj do hrobu. Mletý tabak sa vložil do misky, kašubsky sa nazýva káchel a trel sa drevenou paličkou a zajačou tlapkou. Presypával sa cez sitko, aby bol čo najjemnejší. Potom sa dlho varil a miešal, niekto do neho pridával štipku mäty, iný zase pražené bôby alebo hrach, ďalší sušené listy višne, ale nikto tajomstvo domácej výroby nechcel prezradiť. Každý sa však chválil, že má ten najlepší šnupavý tabak alebo diabolské korenie v okolí. Vyrobiť tabatierku nie je jednoduché. Kravské rohy, najlepšie sú vraj sedemročné, sa vyčistia a varia desať hodín spolu so zemiakovými šupkami, vďaka ktorým zmäknú. Do tohto mäkkého rohu sa potom vsunie drevený klin, vytvaruje sa a čaká sa tri dni. Potom leštíte a zdobíte. Vyrobíte dno a tabatierka je hotová. Každý Kašub vie, ako sa tabak na Kašuby dostal. Legenda hovorí, že žil raz jeden sedliak, ktorý bol pracovitý a poctivý, čo sa nepáčilo čertovi. Jedného dňa zasadil na poli tabak a sedliakovi povedal: Keď do troch dní poznáš, čo som zasadil, budú všetky semienka tvoje, keď nie, pôjdeš do pekla. Sedliak sa trápil a zveril sa svojej žene Františke. Tá sa len usmiala. Ráno vliezla do suda s medom, vyváľala sa v perí a išla na pole. Čert ju privítal slovami: Ošklivá sova, nechaj môj tabak na pokoji! Sedliak stávku vyhral a odvtedy Kašubovia šnupú. Krakov - poľská perla Krakov, bývalé hlavné mesto poľského kráľovstva. 750-tisícové mesto na hornom toku Visly. Študoval tu Mikuláš Koperník, v Krakove sa stal kňazom súčasný pápež Ján Pavol II., tu začínal režisér Roman Polanski, tvorí tu skladateľ Krzysztof Penderecki, v niektorej z kaviarničiek v centre mesta možno stretnúť nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Wislawu Szymborskú alebo Czeslawa Milosza. Vraj v Poľsku nie je krajšie mesto, tu vraj hrajú najlepšie divadlo a kabaret, tu údajne žijú najkrajšie Poľky, krakovskí muži vraj chodia v najlepších oblekoch a o miestnych kuchároch sa traduje, že varia najlepšie na území do Tatier k Baltu. Povesť hovorí, že kedysi sa na tu stretol udatný knieža Krak v jaskyni s drakom. Drak dnes visí nad vchodom do katedrály. Keď spadne, nastane koniec sveta, hovoria Krakovčania. Legende veria, preto trikrát do roka overujú, či drak visí pevne. Po prvý raz však mesto spomína až židovský obchodník Ibrahim ibn Jakub, ktorý v 60. rokoch desiateho storočia opisoval svoju cestu po strednej Európe. Autori sprievodcov už v minulom storočí venovali Krakovu veľkú pozornosť. Vtedy písali, že práve v tomto meste, ktoré je položené 210 m nad úrovňou Jadranského mora, sa objavili prvé kaviarenské záhradky na uliciach a boli tu najlepšie cukrárne na celom poľskom území. Už v desiatom storočí bolo mesto dôležitým obchodným centrom. V štrnástom storočí ako hlavné mesto Poľska (ktorým bolo až do roku 1611), bol Krakov dôležitou križovatkou obchodníkov kočujúcich medzi Východom a stredovekou Prahou. Práve štrnáste storočie prinieslo mestu slávu. Bola založená univerzita, na Waweli boli korunovaní poľskí králi. V Krakove vyšla v roku 1475 prvá kniha tlačená v Poľsku. Dominantou mesta je Wawel, bývalá kráľovská rezidencia so zámkom a katedrálou, symbol krajiny poľský Akropolis. Až do roku 1596, keď kráľ Žigmund III. na osem plní naložil celý majetok a poslal ho po Visle na sever do Varšavy, tu bolo kráľovské sídlo. Tu sú podzemné hroby nielen kráľov, ale aj básnikov, ako napr. Adama Mickiewicza. Mariánska veža chrámu Nanebovstúpenia najsvätejšej Panny Márie na Hlavnom námestí meria 81 metrov. Odtiaľto sa už dlhé storočia s malými prestávkami rozlieha zvuk trúbky. Keď v roku 1241 Krakov napadli Tatári, trubač zatrúbil na poplach, aby všetkých prebudil. Tatársky šíp mu však preťal hrdlo, preto je melódia náhle po 40 sekundách prerušená. V stredoveku trubač oznamoval východ a západ slnka, neskôr radní rozhodli, že by mal trúbiť každú hodinu. Od roku 1928 tóny trúbky oznamujú v poľskom rozhlase poludnie. Trubačov je dnes v Krakove šesť, miestni im hovoria šesť statočných. Na trubačov sú patrične pyšní a považujú ich na neodmysliteľnú súčasť mesta. Krakov bol a je najnavštevovanejším mestom v Poľsku. Má nenapodobiteľnú atmosféru, Krakov má byť vizitkou Poľska. Vstup medzi európske mesta kultúry privítali Krakovčania veľkolepo. Asi dvadsaťtisíc obyvateľov mesta a turistov sledovalo oslavy na Hlavnom námestí. Máme pripravených vyše sto akcií, koncerty, výstavy, baletné predstavenia, prakticky denne sa niečo deje, hovorí Andrzej Giza z organizačného výboru Krakow 2000. Festival Krakow 2000 bude stáť mesto asi 5 miliónov dolárov. Krakovčania veria, že popularita ich mesta bude teraz ešte väčšia a že ho navštívi viac zahraničných turistov ako kedykoľvek predtým. Michal Nobis Varšava |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
