|
|
||||||||||||||||
| Štvrtok 15.Júna 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Vytvárať dôveru k podnikateľomExpozé Z. D. Niemczyckého, predstaviteľ Poľskej rady biznisu Chcem sa podeliť s vami s určitými našimi skúsenosťami za posledných desať rokov, ktoré máme v Poľsku. Toto obdobie by som rozdelil na tri etapy. Prvá etapa je obdobie entuziazmu a eufórie, je to obdobie, kde bola radosť z nadobudnutej demokracie. Druhé obdobie, ktoré bolo obdobím vytvorenia základov pre trhový mechanizmus v Poľsku, čo je podľa môjho názoru najdôležitejšia úloha. Myslím si, že poľská cesta a slovenská cesta budú mať medzi sebou veľa spoločného v určitých záležitostiach. Cena a skúsenosti, ktoré sme zaplatili, a ktoré poskytneme slovenským kolegom-podnikateľom im umožní ušetriť veľa námahy a nákladov, pretože tie sme už prekonali my. Veľakrát si kladieme otázku, či tá cena, ktorú sme zaplatili, je skutočne tou, ktorú Poľsko malo zaplatiť, alebo či sa to nedalo urobiť lepšie a ja odpovedám nasledujúco: vtedy neboli v Poľsku odborníci-experti v tom období, keď vzniklo nové Poľsko v roku 1989, keď entuziazmus nebol v plnom rozsahu využitý politikmi. Myslím si, že hodnotenie by malo byť nasledujúce: keby politické zmeny v Poľsku a zmena poľskej mentality poľských politikov prebiehali tak rýchlo ako hospodárske zmeny, Poľsko by v tejto súvislosti malo menšie náklady na hospodársku reformu. Poľská hospodárska scéna jednoznačne bola vpredu z hľadiska rozvoja v porovnaní s rozvojom politickej scény. Poľskí politici zostali jednoznačne pozadu z hľadiska rozvoja v porovnaní s hospodárskym rozvojom. Na začiatku 90. rokov ešte by som to chcel povedať nasledujúco: to, čo vám poviem, vychádza z určitého hľadiska podnikateľa a človeka reprezentujúceho organizáciu, ktorá združuje tých ľudí, ktorí bez diskusie jednoznačne mali v Poľsku úspech. Na začiatku 90. rokov sa poľské hospodárstvo začalo privatizovať, parlament prijímal stovky zákonov, z hľadiska rýchlosti prijímania týchto zákonov bolo zrejmé, že budú chyby, že tieto zákony budú obsahovať veľké množstvo chýb. Tieto biele miesta v poľskom právnom systéme, žiaľ, využili tiežpodnikatelia, ktorí sa riadili inou profesijnou etikou. Aj my podnikatelia sme povinní sa riadiť etickými zásadami, a títo podnikatelia absolútne bezohľadne využívali biele miesta v poľskom právnom systéme. Malo to dosť nepriaznivý vplyv na naše podnikateľské prostredie, pretože v tomto období boli tieto záležitosti zo strany médií a politikov veľmi často využívané proti nám, pričom nás predstavovali ako ľudí mimoriadne bezohľadne využívajúcich zlé zákony, ľudí, ktorí chcú veľmi rýchlo zarobiť, ľudí, ktorých nezaujíma dobro štátu a ľudí, ktorí svoju činnosť vykonávajú v oblasti mimo zákona. Spoločnosť sa pozerala na podnikateľov s veľkou nedôverou, dôveryhodnosť vo vzťahu k podnikateľom bola na úrovni 2,5 % v roku 1989. Teda 2,5 % populácie verilo tomu, že podnikatelia môžu pracovať poctivým spôsobom, a presne toľko ľudí verilo tomu, že poľský podnikateľ je tou správnou nádejou pre hospodárstvo a že vďaka nemu sa bude poľský štát rozvíjať. V roku 2000 sa táto dôvera pohybuje na hranici 50 %, v rámci výskumu verejnej je to presne 48 %. Trvalo nám desať rokov, čo sme museli pracovať s mentalitou spoločnosti, politikov a médií, aby sme sa z tejto minimálnej hranice dôveryhodnosti dostali na úroveň skoro 50-percentnú. Tento pejoratívny pohľad spoločnosti na podnikateľov má svoju históriu. Celý rad rokov minulý systém útočil a znehodnocoval podnikateľov, ľudí, ktorí boli kreatívni a mali určité predstavy. To, čo robili súkromní podnikatelia v tom období, v ktorom im to tento minulý systém umožňoval, vždy tieto činnosti mali pejoratívny podtext. Poviem príklad. Ľudia, ktorí v súčasnosti pracujú v bankovníctve alebo ľudia, ktorí majú zmenárne, tých nazývali vekslákmi a väčšinou ich zatvárali. Tých, čo mali poľnohospodárske usadlosti, nazývali burinármi. Je to pejoratívny názor. Tí, čo kedysi mali veľkoobchodné sklady, tých nazývali kombinátormi alebo špekulantmi. Všetky tieto názvy mali jednoznačne pejoratívny charakter. Ten z podnikateľov, ktorý mal úspech a zarábal, na toho poukazovali ako na podozrivého, že zarába nepoctivým spôsobom. Najmenej sa to týkalo remeselníkov, je to tá tradičná poľská malovýroba. To znamená, že v poľskej spoločnosti bolo zakazované niečo také, že človek, ktorý vykonáva privátnu činnosť, určite koná mimo zákona a privyrába si na účet celej spoločnosti. Z tohto stavu sme sa museli dostať. Myslím si, že taký prístup bol vo všetkých štátoch bývalého ruského bloku. Na začiatku 90. rokov boli naše pokusy informovať vládu o problémoch o názoroch braté do úvahy v minimálnej miere a v minimálnej miere sa im venovala pozornosť. Prirovnávam to k takej situácii, že sedeli dve skupiny ľudí z jednej strany to boli politici a vláda z druhej podnikatelia, ktorí rozvíjali svoje podniky a vytvárali pracovné miesta a medzi tými dvoma skupinami bolo sklo. Cez toto sklo sa tieto dve skupiny videli, ale sa navzájom nepočuli. V polovičke 90. rokov sa sklo akoby stratilo, podnikatelia získavali na význame, podnikateľské organizácie sa konsolidovali, čo je veľmi dôležitým faktorom, a my ako podnikatelia sme začínali predstavovať čoraz väčšiu silu. Dostali sme sa postupne do takej situácie, že poľské vládne kruhy, poľskí politici čoraz viac a viac začínali s nami konzultovať, a konzultovali predovšetkým s nami najdôležitejšie záležitosti, týkajúce sa poľského hospodárskeho života. Veľmi dôležitým momentom z hľadiska hospodárskeho rozvoja Poľska bolo, že ľudia uverili, že prácou u tzv. kapitalistu, ktorým strašili na začiatku 90. rokov väčšinu spoločnosti, budú ľudia vykorisťovaní, že príde zahraničný kapitál, ktorý vycucá všetko to, čo je dobré v Poľsku a vyvezie to z Poľska. To, že došlo k určitému zlomu, k tomu sme potrebovali skoro šesť rokov, a tento zlom sa prejavuje už v druhej polovičke 90. rokov, pričom ľudia po piatich rokoch práce v súkromných podnikoch zistili, že vlk nie je taký strašný, ako ho maľovali, že ľudia pracujúci v súkromnom podniku majú stabilné zamestnanie, že títo ľudia si môžu pokojne brať pôžičky v bankách a môžu si kupovať autá a môžu si kupovať veci, na ktoré v minulosti nikdy nemali. To znamená, že sa začínala vytvárať dôvera k podnikateľovi. Úlohou podnikateľských organizácií v tomto období, a tejto úlohe sme dávali najväčší význam, bolo presvedčiť spoločnosť, že systém, ktorý sme si takto prácne zvolili, to znamená systém voľného trhu, že v tomto systéme podnik je základnou bunkou štátu a nikto iný ako takýto podnik alebo podnikateľ nevytvorí pracovné miesta pre nezamestnaných a prinesie príjmy pre štátny rozpočet a vrecká občanov tohto štátu. Je to veľmi náročná záležitosť zmeniť mentalitu ľudí v tomto smere. Skončilo sa to úspechom, v Poľsku sa sprivatizovalo všetko, čo sa privatizovať dá. Niektoré oblasti hospodárstva boli v Poľsku sprivatizované veľmi rýchlo. Išlo predovšetkým o oblasť služieb, malého podnikania a všetko to, čo súvisí s malým a stredným priemyslom. Poľsko v tomto období využilo všetky jednoduché a priame formy a metódy, ktoré umožnili udržať HDP na úrovni 5 6 % ročne. Tieto jednoduché metódy sa v súčasnosti končia a Poľsko sa dostane do ďalšej etapy, ktorá je oveľa komplikovanejšia. Keď končíme túto druhú etapu, o ktorej hovorím, čo sme za desať rokov dosiahli, viac než 80 % občanov v Poľsku pracuje v súkromnom sektore. Súkromný sektor vytvára viac než 80 % HDP a asi 80 % exportu sa vyrába v súkromných podnikoch. To znamená, že táto kritická hranica sa nezvratne prekročila a od tohto momentu sa vplyv politiky a politikov na hospodársky život rozhodujúcim spôsobom zmenil. Poľsko v súčasnom období prežíva určitý politický problém, politickú turbulenciu, prešli sme k menšinovej vláde, čo je najpriaznivejšie v období, keď Poľsko prechádza obdobím reforiem a analytici si mysleli, že sa Poľsko dostane do ekonomickej krízy, pretože predpokladali, že burza bude reagovať nasledujúcim spôsobom. Predpokladali, že nervozita na burze spôsobí, že špekulatívny kapitál sa stiahne z Poľska, klesne hodnota poľskej meny a začne sa znižovať export. Takáto situácia trvala len týždeň, ale reakcia politikov a politické komplikácie, ktoré trvali v Poľsku príliš dlho, nemali taký vplyv na hospodársky život, ako predpokladali analytici, čo je veľmi dobrým a potešiteľným javom. Znamená to, že hospodársky život ide svojou cestou a politický svojou. V Poľsku musíme v súčasnosti urobiť niekoľko opatrení, ktoré budú rozhodovať o tom, či sa Poľsko stane členom EÚ v roku 2003, alebo či tento dátum bude pre Poľsko posunutý o niekoľko rokov. Všetko to bude súvisieť s rýchlosťou hospodárskeho rozvoja v našom štáte, a tu sú tri také veľmi dôležité momenty, ktoré budú pre Poľsko kritické. Dôležitým činiteľom, ktorý urýchlil príchod zahraničného kapitálu do Poľska, bolo členstvo Poľska v NATO. Nie je možné to nedoceniť. Keď hovoríme o prvej etape príchodu zahraničného kapitálu do Poľska v 90. rokoch, druhá etapa je čas po tom, ako sa Poľsko stalo členom NATO a mala mimoriadny význam. Tento moment bude história hodnotiť ako mimoriadne dôležitý a kritický z hľadiska hospodárskeho rozvoja v Poľsku. Má to dva významy. Po prvé veľký zahraničný kapitál, ktorý sa stále prizeral tomu, ako sa Poľsko bude vyvíjať, či náhodou nedôjde ku krachu na trhu, či nedôjde po piatich rokoch ku kríze po tom, čo sa Poľsko stalo členom NATO, ešte viac začal Poľsku dôverovať a začal sa v Poľsku cítiť bezpečnejšie. Po druhé výzbroj a výbava, ktorú musí Poľsko kúpiť ako nevyhnutnú pri vstupe do NATO, spôsobili, že sa o Poľsko začali zaujímať mimoriadnym spôsobom firmy vyrábajúce vojenskú výzbroj a výstroj. Tieto firmy už päť rokov neodchádzajú z poľského trhu. Mám tú česť viesť konzultácie s dôležitými firmami z leteckého rezortu a viem, koľko času a peňazí venujú, aby dohodli kompatibilitu a možnosť podieľať sa na spoločnej výrobe s poľským podnikom, pretože v tomto odvetví priemyslu sme vytvorili ideálnu situáciu. Je na politikoch a vláde a príslušnom podniku, či budú schopní využiť šancu a dohodnúť čo najpriaznivejšie podmienky. Čo mám na mysli? V momente, keď Poľsko bude kupovať pre seba strategické lietadlá, mám tu na mysli rýchle stíhacie lietadlá, bude môcť pre seba dohodnúť ofset, čo je pre zbrojárske podniky mimoriadne dôležitou záležitosťou. Je tu otázka, či budú politici schopní dostať sa na potrebnú úroveň a odložiť nabok stranícke záujmy, čo je mimoriadne komplikovanou záležitosťou. Inak však nedohodnú také podmienky pre podniky, ako je najväčší ofset, teda výroba a rozvojové možnosti tohto podniku, ako aj zavedenie najnovšej technológie a možnosť predaja tovaru v budúcnosti, ktorý nebudeme spoločne vyrábať. To sú prínosy, nie síce pre všetky poľské zbrojárske podniky, je to určitá nádej, ktorá vznikla po tom, čo sa Poľsko stalo členom NATO. Preto si myslím, že lobing na Slovensku pre členstvo v NATO je mimoriadne správnym lobingom a vytvorí podobne ako v Poľsku pre časť slovenského priemyslu, ktorý vyrába obranné systémy, reálne možnosti spolupráce a reálne možnosti urýchleného príchodu kapitálu do týchto podnikov. Poľsko je pre Slovensko toho dobrým príkladom a veľmi pozorne sa treba prizrieť tomu, kde Poľsko urobilo chyby, aby ste už vy na Slovensku tieto chyby nemuseli opakovať. Keď hovoríme o troch strategických úlohách pre Poľsko, je to, samozrejme, otázka vstupu Poľska do EÚ, vždy si kladiem otázku, samozrejme, myslím si, že sa musíme stať členom EÚ, pretože nemáme iné východisko, uvedomujúc si, aká obrovská globalizácia je vo svete. Núka sa tu otázka, akým spôsobom sa stať členom, ktorými dverami vstúpiť. Chcelo by to vstúpiť dôstojným spôsobom, a nie kdesi dverami od kuchyne. Aby sa to dalo urobiť, Poľsko musí urobiť obrovskú ekonomickú prácu, čo sa týka hospodárskeho rozvoja, musí vynaložiť obrovské ekonomické úsilie. Aby sa to mohlo urobiť, je potrebný kapitál a podmienky, ktoré to umožnia vykonať. Pokiaľ v súčasnosti niektorí z politikov a predovšetkým z odborárov, ktorí majú príliš veľký vplyv v súčasnej koalícii, hovoria, že Poľsko má na také sociálne podmienky, aké sú v Nemecku, ja hovorím o tom, čo treba pre to urobiť. Aby sa Poľsko umiestnilo v EÚ niekde na spodnej úrovni v rebríčku rozvinutých európskych štátov, porovnávam ho napríklad s Portugalskom, tak Poľsko bude musieť udržať v nasledujúcich 25 rokoch priemerný ročný nárast HDP v hraniciach medzi 5 6 %. Udržať takýto nárast štvrť storočia, to je obrovské úsilie, ale malo by to pôsobiť na predstavu politikov, aká je pred nami obrovská úloha. Túžby po tom, aby sme skrátili pracovný týždeň, ktorý je propagovaný zo strany odborárov, čo je populizmom politickej nezodpovednosti, môže spôsobiť, že keď sa takáto politická skupina dostane k moci, tak bude mať Poľsko nesmierne problémy získať štatút člena v EÚ v tom období, ktoré sme si naplánovali. Ďalšia záležitosť, aby takýto hospodársky rozvoj mohol nastať, je, že Poľsko musí zreformovať svoj daňový systém, náklady v Poľsku stále rastú, a to, čo priťahovalo investorov do Poľska a v ďalšom priťahuje na Slovensko, to bola lacná pracovná sila, to patrí do histórie. V Poľsku už nie je lacná pracovná sila. Keď spočítame všetky dane, to znamená spolu so sociálnym poistným a inými daňami v súlade so Zákonníkom práce a tými, ktoré požadujú odborové organizácie, spôsobuje to, že keď chcem dať pracovníkovi 10, druhých 10 musím k tomu ešte pridať. To znamená, že je to skoro 100 % čistého, čo dostáva pracovník. To určite nebude mať pozitívny vplyv na tvorbu nových pracovných miest a vytváranie záujmu zo strany podnikateľov, aby pracovné miesta vznikali, lebo v Poľsku je veľmi znepokojujúce, že rastie nezamestnanosť. Keď Zákonník práce, ktorý je v Poľsku mimoriadne reštriktívny vo vzťahu k zamestnávateľovi, nebude liberalizovaný, tak sa bude veľmi ťažko dať hovoriť o znížení nezamestnanosti v Poľsku. Veľmi dôležitou záležitosťou je bankovníctvo. Poľsko stojí pred veľmi dôležitou dilemou a ako vieme, aj Slovensko je pred takou istou dilemou. Poľsko už urobilo určité kroky a spôsobilo to obrovskú diskusiu v spoločnosti. Otázka znie, či Poľsko ide správnym smerom. Ide o privatizáciu bankovníctva v Poľsku. Slovensko je pred privatizáciou bankového sektora. Na začiatku 90. rokov si Poľsko dalo prestávku pre banky na obdobie osem rokov. Vyzeralo to tak, že poľské banky budú schopné vytvoriť vlastný kapitál za osem rokov, ktoré budú postačujúce, aby pri konsolidácii určitých poľských bánk vznikli veľké banky, ktoré by boli schopné podporovať rozvoj privatizácie druhej časti poľského priemyslu, obrovských elektrostrojárskych podnikov, baní, železiarní a toho, čo je najťažšie privatizovať, teda energetického priemyslu. A po ôsmich rokoch sme zistili, že banky neboli schopné vytvoriť vlastný kapitál, ktorý by im dával bezpečný rozvoj a možnosť financovania privatizácie v Poľsku. A boli dve možnosti. Alebo ísť vlasteneckým smerom, a tu všetky krajne pravicové strany stále kritizujú, že boli privatizované niektoré banky a odovzdané alebo predané zahraničnému kapitálu, alebo nechať tieto banky ako poľské banky, ktoré budú mať veľmi nízky kapitál a v takejto situácii banky neboli žiadnym partnerom pre ťažký priemysel. Uvediem príklad. V roku 1995 vláda rozhodla, že poľská rafinéria v Plocku, ktorá je najväčšou poľskou rafinériou, vyžaduje, aby bola ďalej financovaná, aby sa technologicky vyrovnala úrovni západných firiem, aby sa poľský trh mohol otvoriť konkurencii z Európy. Zistilo sa, že je na to treba 450 mil. USD a na túto sumu sa muselo zložiť šesť poľských bánk, aby si neohrozili vlastné rezervy. A čo je to 450 mil. USD pri potrebách privatizácie ťažké priemyslu. Je to nič, je to kvapka v mori, ale ukazuje to na problém, aký mali poľské banky. Nemali kapitál a v súvislosti s touto skutočnosťou rozhodnutie, ktoré muselo byť prijaté poľskou vládou, bolo nasledujúce: alebo sa budeme pomaličky rozvíjať a zabudnime na vstup do EÚ v roku 2003, alebo privatizujme banky, kapitalizujme tie banky, aby mohli byť hlavným nástrojom, ktorý bude poskytovať kapitál v rámci privatizácie podnikov v Poľsku. Toto rozhodnutie bolo jediné a iné riešenie nebolo. Podozrievam Slovensko, že má podobné problémy, kapitál je príliš malý, pretože banky v období minulých systémov nemali kapitál, boli len ústavmi, ktoré prijímali a vyplácali peniaze a neboli to banky, ktoré fungovali podľa komerčných pravidiel. Na záver chcem ešte dodať. Podnikatelia by mali konsolidovať svoje úsilie a v žiadnom prípade by nemali ustupovať pri rokovaniach politikom a mali by byť tvrdým partnerom pre vládu, pretože v konečnom dôsledku podnikateľ zodpovedá za udržanie pracovných miest alebo vytváranie primeranej životnej úrovne a sú jedinou nádejou na vytváranie pracovných miest, pretože štát v systéme voľného trhu v minimálnej miere vytvára pracovné miesta. Keď ich aj vytvára, tak predovšetkým v štátnej správe a v tej časti, kde riadi štátne podniky a nie je to veľké percento, číselne sa pohybuje na hranici 10 15 % z celého hospodárstva. |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
