Nie je dôvod na priveľký optimizmus Máme vyššie reálne mzdy, než by zodpovedalo tomu, čo vyprodukujeme? Má však zmysel vyratúvať produktivitu práce, keď väčšina podnikov je v rukách súkromných vlastníkov, ktorí majú na vývoji relácií medzi mzdami a výkonmi zamestnancov priamy záujem a ich manažéri plnú zodpovednosť? Alebo naopak čísla o produktivite dokazujú, že transformácia podnikov so štátnym duchom a ekonomikou prebehla zatiaľ nedokonalo? Vlaňajší rok v ekonomike síce nemožno nazvať priamo stagnáciou, pri pohľade na rast HDP a priemyselnej výroby však priveľmi optimistickí byť nemôžeme. Produktivita práce zaostáva za rastom miezd - vyslovujú spoločne takmer všetci. Nebolo by to nič nové - veď už prvé transformačné roky v priemysle klesalo všetko, čo klesnúť mohlo: produktivita, produkcia, mzdy a pod. Odvtedy vlastne iba doháňame. Ak nazrieme do najrôznejších prameňov zistíme, že čísla o produktivite práce, najmä pokiaľ ideme do podrobností, nie sú celkom zhodné. Rozdiely sú medzi jednotlivými ministerstvami a ich analýzami a štatistickými sledovaniami. Ešte väčšie rozdiely vznikajú, keď vyčíslime produktivitu podielom vyprodukovanej pridanej hodnoty na jedného pracovníka. Aj keď mzdový vývoj straší všetkých ekonómov, vo vzťahu k produkcii nie je v priemysle a stavebníctve voči produktivite práce neúmerný. Pokiaľ však použijeme ukazovateľ pridanej hodnoty, sú výsledky reálnejšie - a horšie. Priemysel a stavebníctvo pritom v produktivite tiahnu celú ekonomiku. V službách a obchode, rovnako ako v poľnohospodárstve, nie sú dnes objektívne podmienky na rast produktivity. A to i napriek tomu, že v poľnohospodárstve významne klesli počty zamestnancov (ale aj produkcia) a v službách a obchode zamestnancov pribudlo. Veď tieto odbory zatiaľ pohltili takmer všetky prebytočné pracovné sily. Podľa analýzy štatistického úradu však práve štrukturálne presuny do sektoru služieb, ktorý ma nižšie možnosti rastu produktivity práce, pôsobí na pomalší rast celkového domáceho produktu na pracovníka, a to i v porovnaní s inými postkomunistickými krajinami. Ako teda zvyšovať produktivitu? Súkromný podnikateľ to vie presne: menej ľudí musí urobiť viac práce a s menšími nákladmi. Súkromník tiež vie, že pokiaľ nepredá to, čo jeho zamestnanci vyprodukovali, nemôže im platiť vyššie mzdy. Nemôže to urobiť ani vtedy, keď cena vyrobeného tovaru bude nižšia ako náklady na výrobu vrátane miezd. Vo veľkom priemysle nie sú tieto vzťahy také jednoduché, najmä v tých podnikoch, ktoré nemajú stabilného, presne definovaného vlastníka a ktoré sú už roky zvyknuté hospodáriť so stratou. Slovenský priemysel masívne prepúšťanie pracovníkov ešte iba čaká - a to i napriek tomu, že už dnes je najviac nezamestnaných práve z priemyselných odvetví. Prepúšťanie, znižovanie počtu pracovníkov, dá sa povedať, je tým najľahším krokom. Sú obavy, že doterajší rast produktivity práce je založený predovšetkým na znižovaní počtu pracovníkov. Produktivita však úzko súvisí s ďalšími ekonomickými kategóriami. Určite je základom konkurencieschopnosti, ktorá potom priamo ovplyvňuje ekonomickú situáciu podniku vrátane jeho uplatnenia pri exporte atď. V porovnaní s vyspelými krajinami máme čo doháňať. Pokiaľ ide o hrubý domáci produkt, dosahujeme približne 55 % úrovne Európskej únie v prepočte na jedného obyvateľa. Priemerná produktivita na pracovníka dosahuje v porovnaní s EÚ iba asi 20 %, pričom pred druhou svetovou vojnou malo Československo ekonomiku celkom porovnateľnú. Eleonóra Bujačková
