Kde sú korene biedy slovenských bánk?

Na druhej strane, v portfóliách štátom (priamo alebo nepriamo) vlastnených bánk možno nájsť predovšetkým úvery: - zbrojárskym podnikom, teda podnikom ťažkého strojárstva, ktoré od roku 1989 nedokázali inovovať svoju produkciu, - poľnohospodárskej prvovýroby, ktorá už desať rokov narieka nad nepostačujúcimi štátnymi subvenciami, - malým zariadeniam obchodu, do ktorých boli vybraté banky dotlačené politickým rozhodnutím v rámci tzv. malej privatizácie, - podnikom z rôznych iných odvetví, zabezpečujúcim zamestnanosť v jednotlivých regiónoch. Pri pohľade na takéto portfólio je zrejmé, že prioritná orientácia na uvedené oblasti nemôže byť výsledkom zdravého rozumu (nie to ešte odbornosti) a že skôr či neskôr sa musí prejaviť v podstatnom zhoršení finančnej výkonnosti, ba až v kolapse
takýchto bánk. A treba si uvedomiť, že podstatné zhoršenie kvality tuzemských bánk už nastalo a v súčasnosti sa v jednotlivých bankách rieši odlišným spôsobom. V prípade IRB to bola nútená správa, neskôr zvýšenie kapitálu a zabezpečenie zdrojov z iných bánk , vo VÚB a v SLSP zvýšenie základného imania a odsun klasifikovaných úverov, v AG Banke a v SKB nútená správa. A aké sú dôsledky zlého stavu slovenského bankového sektora, prípadne jeho riešenia? - Ozdravenie IRB, SLSP a VÚB bude stáť daňových poplatníkov asi 100 mld. Sk. Vyrovnanie záväzkov bánk v nútenej správe voči obyvateľstvu pokryjú iné komerčné banky svojimi príspevkami do Fondu ochrany vkladov, ale za cenu, že v budúcnosti znížia svoje odvody do štátneho rozpočtu, teda znova to zaplatíme všetci - daňoví poplatníci. Mnohí „analytici“ sa už poponáhľali s vyhláseniami, kde ako vinníkov
identifikovali bankový dohľad NBS a bankárov. Každý súdny človek však uzná, že tak bankový dohľad, ako aj komerčné banky nemôžu niesť zodpovednosť za chod ekonomiky, za riadenie jej štrukturálnej prestavby, za vytváranie vhodných podmienok pre zahraničných investorov, za kvalitu legislatívy a za uplatňovanie etiky v podnikaní - aj keď na každú z týchto oblastí môžu určitou mierou vplývať. Nikto, samozrejme, nechce tvrdiť, že bankový dohľad a banky pracujú bez chýb a problémov. Tie sa, samozrejme, vyskytli a vyskytujú. Podľa môjho názoru sú však z hľadiska pretrvávajúcich megaproblémov slovenskej ekonomiky nepodstatné a zanedbateľné. Kto teda nesie zodpovednosť za neutešený stav ekonomiky prejavujúci sa nízkou výkonnosťou najmä domácich podnikateľských subjektov vrátane bánk? - Moja odpoveď je: priamo všetky
doterajšie vlády
a parlamenty, nepriamo, my všetci. My sme zvolili všetky doterajšie parlamenty a z výsledkov volieb sa vychádzalo aj pri zostavení vlád, z ktorých doteraz žiadna nedosiahla výraznejšie úspechy v oblasti rozvoja ekonomiky. Platí pravda: „Každý národ má vládu, akú si zaslúži.“ Desať rokov sme volili poslancov parlamentu podľa toho, ako šikovne dokážu „bojovať“ s protivníkom - s nepriateľom, a nie podľa toho, ako dokážu riadiť tento štát, či majú na toto riadenie odborné a morálne predpoklady. Je evidentné, že u mnohých tieto predpoklady absentujú, čo v konečnom dôsledku priznávajú formou ostrej vzájomnej kritiky volení zástupcovia (a či „zástupcovia“, pozn. red.) ľudu, jednotlivé vládne garnitúry. A dôsledky? Tie sú uvedené v predchádzajúcich riadkoch. Anton Legéň