Zaostávanie nevyrovnáme vraj ani do roku 2015

Slovensko nevyužíva impulzy na rozvoj vedy

Možný vývoj výdavkov na vedu a výskum na Slovensku, ako aj očakávaná dynamika vývoja obyvateľstva dáva predpoklad, že okolo roku 2015 by bolo možné dosiahnuť u nás jeho objem na jedného obyvateľa vo výške, aká bola v roku 1997 v Európskej únii. „Takže o odstraňovaní technologickej medzery medzi Slovenskom a EÚ sa nedá reálne hovoriť,“ tvrdia napríklad prognostici zo Slovenskej akadémie vied v jednej zo svojich najnovších štúdií. A ak áno, tak nanajvýš len v porovnaní s krajinami tzv. stredomorskej periférie, teda Gréckom a Portugalskom. Transformáciou spoločenského systému u nás sa nedosiahlo doteraz kvantitatívne a ani kvalitatívne zlepšenie pozície vedy v jej medzinárodnom systéme. Navyše, napätie v štátnom rozpočte, platobná neschopnosť podnikov a únik mozgov zmenšili konkurencieschopnú špičku. Podľa poznatkov a zistení prognostikov SAV zmena však ešte nie je dramatická a Slovensko si zachováva pomerne dobrú pozíciu napríklad v porovnaní s Írskom a Gréckom a pri niektorých charakteristikách dokonca aj v porovnaní s malými vyspelými krajinami EÚ. Z medzinárodného porovnania však vyplýva, že dnešný potenciál vedy a techniky v SR z hľadiska počtu vníkov síce zodpovedá porovnateľným malým ekonomikám, ale jeho sektorová štruktúra zostáva naďalej deformovaná nadmerným zastúpením vládneho sektora. Zásadné zmeny vo fungovaní a v inštitucionálnom usporiadaní výskumu a vývoja nie sú vo svete ničím nezvyčajným. Najčastejším podnetom býva ten, ktorý súvisí s reakciou danej krajiny na jej nové postavenie vo svete. Tak to bolo napríklad na konci 19. storočia v Nemecku (integrácia priemyslu a výskumu v okolí Berlína), v 20. a 30. rokoch v bývalom ZSSR (razantná snaha dosiahnuť svetovú úroveň), po druhej svetovej vojne v USA (rozvoj tzv. vysokých technológií) či prechod krajín OECD k poznatkovo založenej ekonomike v 80. a 90. rokoch. Dosiahnutie štátnej samostatnosti sa však doteraz nestalo takýmto impulzom pre Slovensko. Rozvinutý inovačný potenciál a v jeho rámci najmä vlastný vývoj a výskum patrí totiž k nezastupiteľným podmienkam národnej ekonomickej identity, čo SR doteraz nedokázala.

Naše domáce analýzy z konca 80. rokov a zahraničné expertízy na začiatku 90. rokov zhodne upozorňovali na personálnu predimenzovanosť vedy a výskumu v SR. Takže v prvých rokoch spoločensko-politických zmien sa javilo ako žiaduce redukovať počty pracovníkov. Po drastickom znížení ich počtu asi o 50 % sa toto množstvo stabilizovalo. Zároveň sa mierne zvýšil podiel pracovníkov s vedeckou hodnosťou. Ale zo zahraničných databáz je zrejmé, že pomer výskumníkov k ostatným pracovníkom pôsobiacich v tejto oblasti je 1:1. U nás sa tento pomer odhaduje na 1,5:1. Narušenie uvedenej proporcie má za následok, že naši výskumníci sú nútení vykonávať aj také činnosti, na ktoré postačuje aj nižšia kvalifikácia. Vzhľadom na tesnú väzbu medzi počtami pracovníkov a výdavkami na vedu a výskum je aj vo vývoji finančnej podpory možné rozlíšiť dve fázy. Podľa informácií zo Slovenskej akadémie vied došlo v rokoch 1989 až 1994 k prudkému poklesu absolútneho objemu výdavkov v nominálnom vyjadrení, čomu zodpovedal ešte väčší pokles v dôsledku vysokej miery inflácie. Roky 1995 až 1997 sa vyznačujú zvratom tak v nominálnej, ako aj v reálnej dynamike výdavkov. Odborníci však nevedia odpovedať na otázku, či pokles výdavkov v roku 1998 o 20,5 % v nominálnom vyjadrení znamená len vyrovnanie prudkého nárastu v roku 1997, alebo ide o obrat k stagnácii výdavkov na vedu a výskum v SR.

Vladimír Turanský