Posledná príležitosť

Peter Kasalovský

Viem o troch ľuďoch-mužoch, ktorí v poslednom polroku spáchali samovraždu. Pošepky a takpovediac neoficiálne : v dôsledku „transformácie“! Boli to všeobecne uznávaní pracovníci, ktorých riešenie životnej situácie by sa mohlo javiť ako nepochopiteľné. V konkrétnych firmách pôsobili takmer štyridsať rokov. Dalo by sa povedať, že v klasickej línii: učeň (v jednom prípade študent priemyslovky na podnikové štipendium) - pracovník/robotník - majster - vedúci cechu, resp. odborného útvaru. Pred jedenástimi rokmi mali rok-dva pred päťdesiatkou.

Horšia ako AIDS

Psychicky nezvládli to, že odštátnené a následne privatizované podniky sa po celé roky prepadali, a napokon skrachovali. Také, ktoré mohli mať budúcnosť! Je to paradox, že pre tých, ktorí svojím konaním, azda aj cieleným, svojou neodbornosťou a chamtivosťou položili firmy, pričom svoje rodiny a seba osobitne zabezpečili finančne takmer na stopäťdesiat a jeden rok, sa vo väčšine prípadov nenájde čižma, ktorá by im urobila odtlačok vo svedomí alebo aspoň na tvári. Aj preto, že „transformácia“ na slovenský spôsob je vnímaná väčšinou ako choroba horšia ako AIDS.

Reči o realite

V súčasnom svete sa už hovorí o potrebe prevencie proti negatívnym následkom globalizácie. Už sa nepovažuje za tabuizovanú, pretože prináša komplikácie do vzťahov medzi štátmi. V tom našom priestore sa o nej krasoreční na najvyššej úrovni. Kedy-tedy sa zacvrliká o solidarite s tými, ktorých „transformácia“ dostala medzi sociálne biednych a do nedôstojných ľudských pozícií, pričom sa od nich rovnako ako v minulosti vyžaduje „pevná viera“ vo vládu a v lepšiu budúcnosť. Odlišný postoj sa považuje za spiatočníctvo či dokonca prejav sympatií k totalite a minulému režimu.

Nebezpečná myšlienka

Elita spoločnosti, ktorá sa najnovšie definuje v tých politických stranách, ktoré majú zanedbateľnú voličskú základňu, nedorástla na vnímanie vlastnej zodpovednosti za osudy konkrétnych ľudí a ich rodín. Príklady ľudských tragédií sa nájdu dennodenne v každom regióne, a nie sú veľmi módne a želané. Predovšetkým preto, že sa ponúka širšiemu publiku viac ako nebezpečná myšlienka. O kamufláži želateľnej transformácie, ktorej predohrou by mohlo byť akurát odštátňovanie a privatizácia, ale aj to prazvláštne „prerozdelenie” majetku generácií medzi jednotlivcov či záujmové skupiny.

Nad pomery

Nebol by ani tak problém v privatizácii, ale v tom, že väčšina jej aktérov nebola schopná zabezpečiť dynamiku firiem. Je dosť príkladov na to, že pri nich nešlo o nedostatok zdrojov a odbytové možnosti, ale o neschopnosť či skôr nevôľu fungovať v organizácii, riadení a hospodárení ako v zahraničnej konkurencii. Verejnosti sa však vnucoval taký názor, ktorý začal byť opodstatnený až v druhej polovici roku 1996, keď sa život nad pomery v celej spoločnosti nemohol nevypomstiť. Jediným šťastím bola vtedy aj dnes nefunkčnosť odborovej centrály, ktorá seba samu paralyzovala.

Koho vina?

Neschopnosť či nevôľa presadiť do praktického života nové myslenie, adekvátne pomerom, podmienkam, a najmä potrebám, je faktom. Rovnako ako rešpektovanie neštandardného správania sa, osobitne v štátnej správe, justícii a polícii, pričom by sa dalo hovoriť o limitoch straníckej výkonnej moci a v dôsledku nepridelením nevyhnutných financií. Aj preto máme ako kardinálny a zároveň absurdný problém: odklon občianskej väčšiny od vládnej koalície, ktorá je dnes akoby opozičnou. Zodpovednosť je na jej politikoch, ktorí iba rozprávajú o reformných procesoch.

Obete pre obete

Od rečí by sa ešte v tomto volebnom období dalo prejsť k činom. Aj preto, že koaličné strany okrem SMK stratili toľko, že viac sa už ani nedá. Tento štát ako každý iný potrebuje reálny program rozvoja, na ktorom sa dohodnú všetky politické strany, pričom príkladom môže byť už roky Slovinsko. Rozdielnosti medzi nimi by mali byť iba v rýchlosti či v akcieschopnosti napĺňať ho, teda v kvalite života a jej raste, pričom na prvom mieste musí byť všeobecný prospech. Doterajšie experimenty nevyniesli pre väčšinu nič pozitívne, čo limituje vôľu obetovať a prežuť niečo trpké v záujme budúcnosti.

***

Koalícia má šancu dokázať to, ale len vtedy, keď tí, čo sa podpísali pod súčasný krízový stav spoločnosti, dajú možnosť iným, okrem iného aj vekovo mladším. V inom prípade bude transformácia odpísaná a obete, pričom nejde len o samovrahov, ale aj o jednotlivcov obmedzených v aktivite biedou, o ktorých sa väčšine terajších politikov ani neprisnilo, začnú hrýzť svedomie ...