Diagnózu poznáme, liek však stále nemáme?

Akútne i chronické problémy ťažko skúšaného rezortu

Nie je to tak dávno, čo sme z radov opozície a dnešnej koalície počúvali veľkú kritiku na neschopnosť ministra Javorského viesť rezort zdravotníctva, zabezpečiť jeho funkčnosť a urobiť v ňom konečne tak dlho očakávaný poriadok. Opakovane bol on sám, ako aj vtedajší premiér Mečiar, vyzývaný na zmenu na poste šéfa rezortu. Minister abdikovať nechcel a premiér sa tváril, že na takúto abdikáciu niet dôvodov. Zmeny v rezorte sa podľa vlády vyvíjali pozitívne, transformácia úspešne napredovala, kvalita a výkonnosť rezortu sa zlepšovala... Až do volieb. Potom deficit v zdravotníctve dosiahol niekoľko miliárd korún, spôsob organizácie, riadenia a financovania zdravotnej starostlivosti potvrdil veľmi vážne nedostatky. Nové vedenie nastúpilo na „úplne novú cestu“ v zmysle hesla - všetko predtým bolo zlé. Tak to konštatovala aj predkladacia správa k materiálu na rokovanie vlády SR o Štátnej politike zdravia - (začiatok citátu)... ekonomické a politické zmeny v spoločnosti po roku 1998 a zásadné zmeny v rezorte... ( koniec citátu). Po roku 1998 sme možno všetci podvedome dúfali, že k zásadným zmenám skutočne dôjde. Žiaľ, dnes už vieme, že neprišlo. Štátny rozpočet pre zdravotníctvo na rok 1999, napriek zásadným predvolebným sľubom, zostal na úrovni kritizovaných rokov. Programové vyhlásenie vlády neprinieslo žiadne nové myšlienky, vypočítalo skoro všetky dobre známe problémy rezortu. Vyhlásenie krízového stavu nedokázalo vyriešiť ani kritický nedostatok financií na prevádzku zdravotníckych zariadení, ani problémy starej zadlženosti (hrozba platenia za lieky, ktorá bola avizovaná od 1. júla 2000 sa ešte definitívne nevyriešila). Nejasná lieková politika, ktorá mala odraz v krízovej kategorizácii liekov a neskôr v ďalšej „nekrízovej“, nedokázala zastaviť

nárast nákladov

na lieky a uspokojenie v celom liekovom reťazci. Cenové výmery nenaplnili jeden z hlavných cieľov nového vedenia - uzatvoriť systém financovania a vyrovnať hospodárenie v rezorte. Výsledkom je pokračujúce zadlžovanie zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní.

Novela Liečebného poriadku k 1. februáru 2000 mala okrem iného za úlohu zmeniť spôsob poskytovania stomatologickej starostlivosti. Nemožno nespomenúť, že Cenový výmer, ktorý mal uvedenú novelu podporiť a vyjasniť systém financovania, prijali až k 1. júnu 2000. Štvormesačný chaos asi vedeniu neprekážal. Veď sa týkal v prvom rade pacientov a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. O kvalite posledného Cenového výmeru svedčí aj skutočnosť, že niektoré jeho časti je potrebné zo strany pripravovateľa - ministerstva zdravotníctva - vysvetliť. Sú totiž pochopiteľné len jeho autorom. Korupcia v rezorte sa vyšplhala na poprednú priečku, lekári sa obracajú o pomoc na európske inštitúcie, dvadsať organizácií vyzýva vládu na urýchlené riešenie situácie, dodávatelia liekov a lekárne hrozia zablokovaním liekov a ich predávaním za hotové. Vláda však ďalej vyslovovala plnú podporu ministrovi T. Šagátovi a jeho reforme. Až do chvíle, keď prezidentova

tragédia omráči

nielen zahraničie, ale aj našich najvyšších predstaviteľov. Veď to, čo sa stalo prezidentovi, sa môže stať každému z nás...

Najdôležitejšia otázka zostáva nezodpovedaná - kto bude novým ministrom? Bude to človek, ktorý sa spolupodieľal na „príprave novej reformy a zásadných zmien v rezorte po roku 1998“ a doteraz mal za úlohu kontrolovať ministra T. Šagáta alebo iný stranícky kolega?! Čo keby si naši politici priznali, čo je dávno jasné nielen zdravotníkom, ale aj radovým občanom, že potrebujeme odborníka nielen so znalosťami z medicíny, ale aj skúsenosťami v manažmente? Takého, ktorý pozná problematiku z viacerých zorných uhlov?! U profesionálov možno na stranícke tričko zabudnúť, pravda, v civilizovanej krajine, v ktorej zodpovedným skutočne ide o zdravie obyvateľstva. Šagátova demisia - tá nemala byť len za možné chyby v liečbe a v jej manažmente počas choroby prezidenta, ale za stav, v akom sa rezort nachádza.

Ľudmila Koníková