Na vyššie mzdy treba zarobiť

V platoch EÚ doženieme najskôr za štvrť storočia

Čoraz viac ľudí si myslí, že za socializmu bolo lepšie, aspoň pokiaľ ide o ekonomickú stránku. Najčastejším argumentom je porovnávanie životných nákladov, cien a platov. Ceny podľa nich rastú niekoľkonásobne rýchlejšie než platy, a životná úroveň sa tak stále znižuje.

Ako je to naozaj? Podľa štatistikov sa priemerný reálny príjem - skutočne vyplácaný plat znížený o celkovú infláciu - za posledných desať rokov zvýšil o štyri percentá. Znamená to teda, že priemerný Slovák si za svoju výplatu môže dnes kúpiť iba o málo vecí viac ako na konci éry socializmu. Pravda, štatistické čísla nevypovedajú nič o pestrosti ponuky a kvalite tovaru. Ďalším používaným argumentom je aj niekdajšia cenová hladina potravín a bývania. Navyše, každý mal prácu a nemusel sa báť, že sa na druhý deň ocitne na ulici.

Analytici však upozorňujú, že ide o zavádzajúce argumenty. Je síce pravda, že potraviny v socialistickom Československu boli veľmi lacné, ale za akú cenu? Predovšetkým boli ceny umelo udržované na úrovni, ktorá nezodpovedala skutočným nákladom. Bolo to veľmi jednoduché, pretože ekonomika bola uzavretá svetu, kde ceny vznikali na trhu. Štát dotoval aj iné ceny, napríklad nájomné a energiu. To, čo sa vydalo na dotáciách cien v priemysle a poľnohospodárstve, sa muselo ušetriť inde. Šetrilo sa prakticky všade.

Isto, máme nižšie zárobky ako vo svete a chceme túto priepasť čo najskôr preklenúť. Ako na to? Nie je nič ľahšie: stačí prosto platy okamžite zvýšiť a je to. Také radikálne zvýšenie miezd by však slovenskej ekonomike neprospelo. Malo by to veľmi dramatické následky. Rástol by nielen deficit štátneho rozpočtu, ktorý na zvyšovanie platov jednoducho nemá, ale aj schodok zahraničného obchodu. Ekonomika by zvýšenie jednoducho neuniesla.

Zvýšenie miezd by automaticky zvýšilo spotrebu domácností. Vysoký dopyt by slovenské podniky neboli schopné uspokojiť a obchodníci by tento deficit museli nahradiť dovozom zo zahraničia. Myšlienka prudkého zvýšenia miezd však nerieši hlavnú otázku: kde na vyššie platy vziať, keď na to podniky ani vláda nemajú? Samozrejme, nie je nič jednoduchšie, ako si požičať. Zadlženosť je však už dnes dosť vysoká. Jej ďalší rast by oslabil dôveru v celú krajinu. Zahraniční investori, ktorí by chceli u nás dlhodobo investovať, by sa radšej poohliadli niekde inde. Ich útek zo zadlženého Slovenska utopeného v spotrebnom šialenstve by okamžite oslabil kurz koruny. Tadiaľto cesta nevedie.

Je tu v podstate jediná cesta – vyššia produktivita práce, ktorá potiahne rast celého hospodárstva. Bohatšia spoločnosť si potom môže dovoliť vyplácať vyššie mzdy. Rast platov by podľa starého ekonomického pravidla mal zhruba zodpovedať rastu produktivity práce. Vývoj v jednom roku nerozhoduje. Dôležitý je dlhodobý trend. A z tohto hľadiska máme stále čo doháňať. Rast reálnych miezd totiž od roku 1989 produktivitu práce prevyšuje. V poslednom období sa však pomer medzi rastom miezd a produktivitou práce pomaly vyrovnáva. Na výplatách teda dostávame toľko peňazí, na koľko si slovenská ekonomika zarobila.

Pokiaľ sa produktivita práce bude zvyšovať rýchlejšie ako doteraz, môžu sa rýchlejšie zvyšovať aj mzdy. Prv však nie. A tak dovtedy sa bude úroveň slovenských platov pohybovať pod hranicou osemnástich percent priemerných príjmov Európskej únie. Aký bude vývoj v najbližších rokoch závisí od toho, ako rýchlo bude silnieť tuzemská ekonomika v porovnaní s krajinami EÚ. Jedna zo správ Svetovej banky hovorí, že pri každoročnom raste hrubého domáceho produktu o štyri až päť percent by sme dosiahli priemer únie za šestnásť rokov (EÚ by si mala držať rast okolo 2,5 %). To je však priveľmi optimistický výhľad, odhady na budúce tri roky hovoria totiž o raste HDP v priemere okolo 2 percent.

Eleonóra Bujačková