V populizme sme všetkých predstihli

„Výdavky na náš sociálny systém predstavujú iba 14 % HDP,“ povedal nám pri nedávnej návšteve redakcie minister práce, rodiny a sociálnych vecí Peter Magvaši. Reagoval tým na sústavnú kritiku kolegov ekonomických ministrov, ktorí tvrdia, že sociálny systém SR je drahý. Zabúdajú však pritom na veľkú masu nezamestnaných na Slovensku. Koľko ľudí si môže reálne nájsť prácu? Sú podnikatelia dostatočne motivovaní, aby prijímali nových pracovníkov? S ministrom P. Magvašim sme hovorili o širších súvislostiach trhu práce.

Svojimi kolegami vo vláde ste kritizovaný, že sociálny systém na Slovensku je drahý. Súhlasíte s týmto hodnotením?

- Spomenutých 14 % z HDP, ktoré vchádzajú do sociálneho systému, je nielen hlboko pod priemerom členských krajín EÚ, kde tieto výdavky dosahujú asi 22 % HDP, ale sme na chvoste aj medzi transformujúcimi sa krajinami. Skutočný dôvod takejto kritiky spočíva v tom, že je nevýkonná ekonomika, ktorá nedokáže utiahnuť sociálne výdavky. Preto, hoci ceny rastú, rôzne sociálne dávky sa stále znižujú. Otvárajúce sa nožnice tak hrajú proti povinnosti kultivovaného štátu pomáhať sociálne odkázaným. Napríklad, od júla 1999 sa sprísnili podmienky pri dávkach sociálnej pomoci hmotnej núdze zo subjektívnych dôvodov, kde sa prešlo v podstate na polovicu dovtedy platnej sumy. Táto dávka by mala zabezpečiť jedno teplé jedlo za deň, primerané ošatenie a ubytovanie. Keď to spočítate, je to 50 korún na deň na stravu, po 30 dňoch vyjde 1500 Sk. Čiže v zabezpečení nevyhnutných potrieb sociálne odkázaných občanov sa SR určite nedostala nad rámec reálneho života. Na meranie sociálneho systému sa používa aj pomer medzi priemernou dávkou podpory v nezamestnanosti, priemernou dávkou sociálnej pomoci a priemerným zárobkom v hospodárstve. Podpora v nezamestnanosti by nemala klesnúť pod 40 % ceny práce. Sú krajiny, ako napríklad severské, kde sa to pohybuje až takmer na 70 %. V SR za prvý polrok 2000 však predstavovala iba 32 % ceny práce, ale priemerná dávka sociálnej pomoci rádovo okolo 26 - 27 %.

Uvedené parametre vám dávajú za pravdu. Ale čo čierna práca a nedostatočný systém kontroly? Tam sú zbytočné úniky.

- Zákon o sociálnej pomoci hovorí, že ten, kto je poberateľom dávky sociálnej pomoci dva roky, automaticky prechádza do stavu hmotnej núdze zo subjektívnych dôvodov. Odhadujeme, že toto ustanovenie zákona, ktorý začal platiť od 1. júla 1998, čiže práve teraz uplynú dva roky, sa bude vzťahovať asi na 90-tisíc z celkových viac ako 300-tisíc poberateľov dávok sociálnej pomoci. Čiže pritvrdzujeme, lenže problém je v inom: prichádzajú petície občanov, kde mi v jednom prípade

celá obec,

všetci jej obyvatelia napísali, že sú ochotní ísť pracovať, ale v ich okrese nie je ani jedno voľné miesto.

Tento príklad ukazuje, že štát je neprávom tvrdý aj na tých, ktorí sú nezamestnaní z objektívnych dôvodov. Veď ekonomika neponúka dosť príležitostí zamestnať sa. Čo s tým?

- Súhlasím s tým, že tu vzniká nespravodlivosť a sociálnym partnerom v tripartite som navrhol prehodnotiť túto otázku. K 1. januáru 2001 by sme vypracovali novelu zákona, podľa ktorej by sa sprísnenie sociálnych dávok posudzovalo podľa regionálnych špecifík a možností zamestnať sa. Podrobnejšie by sa mali sledovať aj počty voľných pracovných miest. To je v tejto súvislosti významnejší parameter ako miera nezamestnanosti.

Ale keď teraz od júla preradíte do hmotnej núdze asi tretinu poberateľov sociálnych dávok, rozpočet ušetrí. V januári, keby došlo k prípadnému zmäkčeniu podľa situácie v regiónoch, by štátny rozpočet zasa musel platiť. Nie je to nesystematické?

- Nie. Nikdy sa nič

nedá nalinkovať

vopred, stále sa hľadá optimálny model, najmä pokiaľ ide o prácu s ľuďmi. Napokon, my sme zákon, ktorý platí od leta roku 1998, neprijímali. Teraz vidíme a vnímame, v čom je nespravodlivý a chceme to napraviť. Tento rok výdavky na dávky sociálnej pomoci, ktoré vyplácajú odbory sociálnych vecí okresných úradov, dosiahnu okolo 12 - 13 miliárd korún. V tom je započítaný aj „odtok“ dlhodobo nezamestnaných ľudí v rámci práve spúšťaného projektu verejnoprospešných prác.

Za ten ste však kritizovaný s tým, že je to vyhodenie štátnych peňazí na pol roka, pretože títo ľudia sa aj tak vrátia do sociálnej siete.

- Ale to môžu hovoriť iba tí, ktorí nepoznajú súvislosti trhu práce. Ak je v krajine ekonomická recesia, viazne zamestnávanie ľudí, musím ich predsa nejako aktivizovať, nemôžem sa iba pasívne prizerať. A to aj takýmito drobnými prácami, ktoré nie sú trvalého charakteru. V rámci nich sa približne na deväť mesiacov zamestná 70-tisíc ľudí.

Ale keď za toto obdobie vláda nedokáže ekonomiku naštartovať tak, aby títo ľudia plynulo prešli do trvalého zamestnania vytvoreného podnikateľmi na základe oživenia hospodárstva, naozaj opäť to budú vyhodené peniaze, nemyslíte? A je otázka, či má naša ekonomika silu, aby to zvládla.

- V USA aj v Európe, v krajinách našich hlavných obchodných partnerov, ako je napríklad Nemecko, Taliansko a ďalšie krajiny, je v súčasnosti

silná konjunktúra.

Napríklad aj v Česku dosiahli po piatich či šiestich rokoch rast vyšší ako 4 % HDP. Ich priemyselná výroba rastie už tretí štvrťrok za sebou, čo je znak toho, že táto konjunktúra by mala zasiahnuť aj Slovensko. Prejavuje sa v chemickom a hutníckom priemysle, problém je však v strojárstve, ktoré spolu so stavebníctvom je stále rozhodujúcou zložkou uvoľňovania pracovných síl. Naopak, rastie elektrotechnický priemysel a priemysel dopravných prostriedkov, ktorý je vlastne od roku 1994 trvalo rastúcim odvetvím Slovenska. Konečne sa oživil drevársky priemysel. Možno očakávať, že táto konjunktúra bude trvať asi rok a pol, dva, minimálne celý rok 2001. Tým by sme mali mať možnosti aj na dotiahnutie určitých reštrukturalizačných projektov a v roku 2002 by sme mali mať za sebou najzložitejšie časy.

Takže nebudú to vyhodené peniaze. Napokon, ide o 2,3 mld. korún.

- Aj keby k trvalému oživeniu nedošlo a ľudia by sa z verejnoprospešných prác po pol či trištvrte roku opäť vrátili do sociálnej siete, ani potom nebudem súhlasiť s tým, že by to boli vyhodené peniaze. Na ľudí sa nemožno pozerať účtovnícky a štatisticky ako na kusy. Ak človeka, ktorý je dva roky nezamestnaný, podnietim každý deň chodiť do práce a šesť mesiacov ho budem takto trénovať, zvyšovať jeho potenciál, tak jeho plat vôbec nie sú vyhodené peniaze. To je jednoducho práca s ľudským potenciálom tejto krajiny, nehovoriac o tom, že sa v mestách a obciach budú vytvárať hodnoty, zdynamizuje sa investičná výstavba.

Ako sa vy, ako minister práce a sociálnych vecí, pozeráte na všeobecne známe tvrdenie, že v súčasnosti žije na hranici biedy na Slovensku 70 % obyvateľov? Ako vnímate to, že za posledný kvartál klesla reálna mzda medziročne o 6,1 %? Mala by vás z toho bolieť hlava...

- ... aj ma bolí. Okrem iného

aj z demagógie,

ktorá vedie k takémuto vývoju. Ak niekto porovnáva slovenskú recesiu v roku 1999 s recesiou v roku 1995 v Maďarsku a Poľsku a s recesiou v rokoch 1997 a 1998 v Česku, tak zavádza. Je pravda, že napríklad v Maďarsku v roku 1995 klesli mzdy o 12 % a HDP kleslo, ak sa nemýlim, o 1 %. Ale to bolo v situácii, že rozdiel medzi rastom produktivity práce a priemernými mzdami sa pohyboval niekde takmer k 20 %. Jeden z nosných elementov vtedajšej maďarskej neudržateľnej inflácie bol práve nekontrolovateľný rast miezd. To isté platilo v Poľsku a v Čechách. Slovensko bolo jedinou transformujúcou sa krajinou, ktoré spolu so Slovinskom držalo únosnú reláciu rastu reálnych miezd k rastu produktivity práce. To znamená, že zdrojom inflácie nebol neúmerný rast reálnych miezd.

Teda nesúhlasíte s takým výrazným stláčaním reálnej mzdy?

- Bolo treba zmierniť príjmy obyvateľstva, teda domácu spotrebu, predovšetkým vo väzbe na deficit zahraničného obchodu. Ale pritom si nikto neuvedomil, že domáca spotreba bola ovplyvnená najmä domácou spotrebou verejnej správy, výdavkami verejného sektora a nie výdavkami domácností. Ukazuje sa, že pokles vo výdavkoch domácností je taký prudký, že

vedie k biede

ľudí tejto krajiny.

Tí doplácajú na to, že domáca spotreba obyvateľstva je vždy základným ekonomickým vankúšom na utlmenie niektorých makroekonomických údajov, ktoré pomocou nej, alebo na jej úkor, možno umelo prikrášliť.

- V tomto prípade sme prepálili. Ako ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny sme pri oboch balíčkoch predkladali prepočty sociálnych dôsledkov. Vláda ich však nebola ochotná vziať pri rozhodovaní do úvahy. Výsledky za prvý štvrťrok 2000 nám dali za pravdu.

Čiže vláda sa k svojim voličom zachovala dosť sebecky. Aby „sanovala“ samu seba, svoje meno a dosiahla rýchle makroekonomické výsledky, nechala to zaplatiť občanov.

- Na jednej strane treba povedať, že ekonomická stabilizácia bola potrebná. Veď v máji až októbri 1998 mal štát problém s financovaním svojich základných potrieb. Bol

vysoký deficit

bežného účtu platobnej bilancie, zlé úvery a ich splatnosť sa kumulovala do jedného časového obdobia za príliš vysokých úrokových sadzieb. Nastal takmer cross default štátu. Naproti tomu sme tento rok dosiahli to, že prvé dlhopisy na priebežné vykrytie deficitu štátneho rozpočtu sa vydali až v týchto dňoch. To znamená, že situácia sa výrazne zlepšila.

Ale to všetko iba výrazným znížením domácej spotreby. Teda dostávame sa do začarovaného kruhu...

- Súhlasím, to je prvá vec a druhý problém je v tom, že keď to všetko prepočítame na doláre, tak nám export nerástol, stagnoval.

Vždy sa hovorí najprv makroekonomika, na ktorú sa neskôr dotiahne mikroekonomika, takpovediac peňaženky občanov. Ale u nás už tých sľubov a pozitívnych vízií bolo neúrekom, nemyslíte? Vychodí mi z toho, že iba na to, aby udržali občanov sociálne zmierlivých a nešli do ulíc. Pretože ak žijú rodiny z 5- či 6-tisíc mesačne pri súčasných cenách, to je dobrý dôvod ísť protestovať, hoci štrajk na druhej strane nič nevyrieši.

- Nedávno mi jeden špičkový politik Českej republiky povedal, že pri takýchto parametroch sociálneho vývoja, aké sú v súčasnosti aktuálne na Slovensku, by bol "český dělník"

už v uliciach.

Treba priznať, Slovensko je v tomto smere veľmi zdržanlivé. Dokazuje to vývoj ekonomiky za posledných desať rokov, ktorý v konečnom dôsledku išiel proti nemu: on naň najviac doplatil. Nie som z tých ministrov, ktorý by vysedával v kancelárii v Bratislave. Často cestujem po krajine a u ľudí som už vycítil apatiu spojenú so stratou dôvery v čokoľvek. Stretnete sa napríklad s človekom, ktorý bol vynikajúcim sústružníkom, teraz je doma a vlastne už ani nemá predstavu o tom, či raz bude pracovať. Sú to veľmi ťažké rozhovory. Musíme začať bojovať o dôveru týchto ľudí niečím iným ako rozprávaním o dvojnásobnom raste miezd.

Ako vzniká takáto dôvera?

- Tým, ako si vláda stojí za svojimi slovami, ako jasne vie formulovať svoje ciele a robiť postupne kroky, ktoré k nim vedú. Robíme neuveriteľné kmitavé pohyby: raz sem, potom tam....

Čo si s odstupom času myslíte o Mikulášom Dzurindom sľubovanom dvojnásobnom raste miezd?

- Ten, kto to takto spočítal, bol teoretik a pracoval v ekonomickom výskume. Čítankovo to možno sedí, ale v praktickom živote to vôbec nevychádza. Nastala teda metodická chyba pri výpočte, a keď sa to dostalo na verejnosť, politici už

nemali odvahu

stiahnuť tieto sľuby späť.

Ale ako prostriedok politického boja to zabralo. Aj z toho vidieť silnú túžbu obyvateľov SR mať sa už konečne lepšie. O to výraznejšie sa tisne na jazyk slovo predvolebný podvod.

- Posledné parlamentné voľby boli voľbami populizmu. Všeobecne sa očakávalo, že dnešná opozícia použije silné populistické argumenty, preto my ako vtedajšia opozícia sme chceli ich postup eliminovať. Myslím, že sa nám to nielen podarilo, ale v populizme sme ich dokonca predbehli. Bolo to celé na škodu veci.

Ale účel to splnilo. Dostali ste sa do kresiel. Na rozdiel od niektorých vašich kritikov si však myslím, že zvyšovanie dôchodkov, ktoré nedávno schválil parlament, nie je populizmom, ale krokom, ktorý vyplýva zo zákona. Prekvapila ma však správa, že Sociálna poisťovňa si má na zvýšenie dôchodkov požičať od štátu. Táto inštitúcia predsa doteraz žila z rezerv vytvorených v minulých rokoch, a teraz sa dostala do červených čísel? Nie je predpoklad, že by sa výrazne zvýšil výber poistného. Z čoho teda bude poisťovňa dlh splácať? Nie je to zo strany vlády riešenie nasilu a prenesenie zodpovednosti na plecia druhých?

- Určite nie. V zákone č. 274 o Sociálnej poisťovni je v § 2 ustanovenie, podľa ktorého solventnosť Sociálnej poisťovne zabezpečuje vlastne štát a deje sa tak návratnou pôžičkou. Tá môže byť návratná napríklad na dvadsať rokov.

Zákonu tak urobíte síce zadosť, ale je to iba odsunutie problému o niekoľko rokov.

- Z hľadiska zabezpečenia roku 2000 sa zrejme nič iné nedá vymyslieť. Na zabezpečenie solventnosti Sociálnej poisťovne máme pripravené nejaké kroky, po ktorých niektorí veľmi rýchlo volajú,

ale nedajú sa

urobiť až tak razantne. Máme pripravenú novelu zákona, ktorá by mala začať platiť od 1. januára 2001. Riešením nie je zvýšenie odvodov, pretože zvýšenie sadzby nikdy nie je priamo úmerné zvýšeniu príjmov. Skôr naopak, vytvára ešte menšiu konkurencieschopnosť produkcie s dôsledkami na počet pracovných miest. Okrem toho jedným z rozhodujúcich dlžníkov Sociálnej poisťovne sú štátne organizácie. Chcem veriť tomu, že keď dôjde k oddlženiu napríklad zdravotníckych zariadení, ktoré sú jedným z najväčších dlžníkov dôchodkových fondov, k oddlženiu školstva či Železníc SR, bude v SP dostatok zdrojov aj nad rámec 10-percentného zvýšenia dôchodkov.

A dôjde k ich oddlženiu? Nie je to iba teraz také utešovanie? Nemali by ste podnikať reálnejšie kroky?

- A čo získame, keď dáme napríklad železnice do exekučného konania? Získame majetok, a potom ho Sociálna poisťovňa predá? Zákon nám to neumožňuje.

A čo rezervy v Sociálnej poisťovni?

- Za prvý štvrťrok 2000 poisťovňa prvýkrát v histórii dosiahol výber pohľadávok 900 mil. Sk. Keď poviem, že v iných rokoch sa za celý rok vymohli pohľadávky asi za miliardu korún, je to jasný pokrok.

Kedy teda štát zaplatí dlhy za školstvo a zdravotníctvo?

- Túto otázku som položil pri zostavovaní štátneho rozpočtu na rok 2001, ale odpovede som sa nedočkal ani ja.

Takže opäť iba reči.

- Ministerstvo práce požadovalo, aby sa platba za štátnych zamestnancov zvýšila, pretože je nižšia ako odvádzajú podniky za svojich pracovníkov. Veď prvé mínusy sa začali v Sociálnej poisťovni objavovať v roku 1996. Spôsobil ich aj revitalizačný zákon, po prijatí ktorého podniky začali

vyčkávať s platbami.

Okrem toho sme v tom istom roku zaznamenali odchod najväčšieho počtu ľudí na predčasné dôchodky. No a do tretice, štát vtedy doslova z večera do rána znížil platby za svojich poistencov. To všetko viedlo k zníženiu odvodov do dôchodkového fondu a k rastu jeho výdavkov, až v roku 1997 mal pasívnu bilanciu.

Neverím, že za tejto situácie štát zvýši platby za svojich poistencov.

- Na rok 2001 sa tak už stalo. Štát bude platiť z 3800 Sk, hoci my sme navrhovali a dôchodkovému fondu by pomohlo, keby bola platba na úrovni 3600 Sk a s iným vymeriavacím základom.

Pre podnikateľa je trvalá pracovná sila drahá. Až tri pätiny z jej ceny tvoria odvody a dane. Zníženie nákladov v sociálnej sieti bude teda isto závisieť aj od motivovania podnikateľov v tomto smere. Pripravujete niečo?

- Už v novele zákona, ktorý platí od 1. decembra 1999, sme rozšírili možnosti techniky zamestnávania pracovníkov, samozrejme, pri zachovaní určitej úrovne ich ochrany. Je pravdou, že u nás rôzne skrátené pracovné úväzky využíva len okolo 1,5 až 2 % ľudí, ale v západnej Európe je to od 17 do 25 % práceschopného obyvateľstva. Čiže tu máme určité rezervy vyplývajúce z neznalosti týchto možností a možno je aj našou chybou to, že sme v tomto smere neurobili

viac osvety.

Na druhej strane existuje

akýsi mýtus,

že na Slovensku máme nízku cenu práce. Ale to predsa súvisí aj s výkonnosťou ekonomiky, a treba povedať, že pridaná hodnota našich výrobkov je veľmi malá. No a keďže cena práce sa hodnotí vždy podielovo práve k takýmto parametrom, potom nemôže byť vyššia. Preto dominantou je v tomto smere reštrukturalizácia ekonomiky, aby naši výrobcovia dosahovali európske štandardy v ukazovateľoch výroby. Potom sa vyrovná aj cena práce. Podniky dnes majú napríklad vysoké náklady na nákup surovín, a touto otázkou sa veľmi málo zaoberajú. Tu sú rezervy 20 až 30 %, ktoré vyplývajú z nekvalifikovanosti týchto zložiek v podnikoch a vo využívaní rôznych sprostredkovateľov, ktorí tieto vstupy predražujú.

Podnikatelia a bežní občania kritizujú to, že chcete zrušiť dohody o vykonaní práce, ktoré im v tomto ťažkom období pomáhali privyrobiť si. Podnikatelia si zasa tiež pomohli bez toho, že by museli platiť odvody.

- V Európskej únii nie je tento inštitút zavedený. My ako adepti na členstvo v tejto organizácii sa musíme približovať jej podmienkam. Dohoda o práci okrem toho nevytvára dostatočný priestor na ochranu zamestnanca z hľadiska jeho právnych nárokov, ale aj z hľadiska bezpečnosti pri práci a náš postup vyplýva aj z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce. Keď ľudia horlia za tento spôsob pracovného úväzku ako za veľmi výhodný, tak je to iba ich neznalosť problematiky. Slovensko sa bude odlišovať od iných krajín iba v tom, že dôchodcovia a invalidi, keď nemajú iný príjem a začnú pracovať, budú musieť platiť poistné. Čiže táto zmena sa týka len veľmi malého počtu ľudí.

Peter Višváder