Šerif pre divoký východ

Hon na oligarchov jedného po druhom môže mať svoj cieľ

„Byť oligarchom v Rusku nie je vôbec príjemné. Nikto nevie jasne povedať, čo slovo oligarch znamená, ale každý vie, že je zodpovedný za krízu v krajine vrátane neplatenia daní, výplat a penzií. Jedinou výhodou je, že sa vás tu boja kriminálne živly,“ napísal nedávno pre tlač ešte stále jeden z nich Vladimir Potanin, prvý muž spoločnosti Interros, kontrolujúci hlavný balík akcií Norilskij Nikeľ, ktorému sa prezident Putin snaží rovno odstrihnúť krídelká. Magnáti začínajú byť na poplach. Veď Putinov predchodca Boris Jeľcin oligarchov zbožňoval (najmä v čase, keď sa mu postarali o druhé víťazstvo v prezidentskom kresle). Keď sa jeho osobným šoférom na ceste ruských ekonomických reforiem stal Jeľcinov hlavný poradca Anatolij Čubajs, sedem najväčších bankárov (Čubajs, Berezovskij, Potanin, Gusinskij, Ambrovič, Viachirev a Aven) sa zmenilo v slovníku verejnosti a neskôr aj v oficiálnom kremeľskom jazyku na oligarchov. Mali taký vplyv, že pravidelne chodili do kremeľských komnát na čaj. Magnát Boris Berezovskij dokonca očaril kremeľskú princeznú, Jeľcinovu dcéru, a zároveň poradkyňu Tatianu Ďjačenkovú nazývala tlač, až tak, že mohol voľne pohybovať na mocenskej šachovnici figúrkami. Dokonca Jeľcinovi vsugeroval potrebu odvolať z ruského Olympu moci samotného vtedajšieho premiéra Primakova, keď si ho v kauze Aeroflot, kde Berezovským kontrolované spoločnosti „uliali“ 600 mil. USD, dovolil postaviť do pozície obvineného. Jeľcin mal ale magnátov rád. Veď mnohému sa od nich vo vlastnom súkromnom biznise podučil (kauza spoločnosti Mabetex patriacej Ďjačenkovi vlani na jeseň odhalila aj zahraničné kontá Jeľcinovej rodiny).

Lenže nedávnym prejavom Vladimira Putina o tom, že „vákuum moci“ v centre aj regiónoch využili na posilnenie pozícií „súkromné korporácie a klany“, ktoré „obrástli vlastnými tieňovými skupinami, vlastnými tajnými službami a ktoré fakticky získali pod kontrolu aj mediálny trh“, zaťali do živého. Ako zdôraznil, „so všetkými týmito neduhmi“ vraj treba „razantne a rýchlo skoncovať“.

Rastúci počet prípadov útokov generálnej prokuratúry na nečisté obchody magnátov dokazujú, že Putin sa skutočne rozhodol stať slávnym šerifom pre divoký východ, avšak svojou premyslenou honbou na oligarchov si skôr vyslúžil ich súdržnosť a kritiku za zavádzanie autoritatívneho režimu, ktorý plne využíva praktiky získavania kompromitujúceho materiálu a odpočúvania. Za mediálneho magnáta skupiny Media MOST Vladimira Gusinského, ktorému Putin šliapol na päty minulý mesiac, nie vraj „z politických dôvodov“, a nechal ho generálnou prokuratúrou uväzniť za okradnutie štátu o 10 mld. USD, sa postavilo 17 predstaviteľov veľkých spoločností, poukazujúcich na to, že dôvodom bola kritika za Putinovu politiku v Čečensku. Aj Potanin dostal po prstoch od generálnej prokuratúry, ktorá teraz zistila, že ešte za čias úradovania A. Kocha na čele spravovania štátneho majetku veľmi čudne získal kontrolný balík v spoločnosti Norilský Nikeľ nikel. Vrátiť má do štátnej pokladnice 140 mil. USD. Ani šéf Gazpromu Viachirev, ktorý magnátovi Gusinskému v mnohom prispel pôžičkami z Gaspromu (inak stále v štátnych rukách) vo výške 1,3 mld. USD, už vyskakovať nemôže. Riadením bol poverený na príkaz Putina námestník kremeľskej administratívy D. Medvedev.

Jediný, ktorý otvorene prezidentovi v liste, medzi štyrmi očami, ba aj na verejnosti všetko vykričal, je Boris Berezovskij. „Nemôžem byť bábkou. Nepáči sa mi ani scenár a vôbec nemám chuť hrať,“ uviedol s tým, že od začiatku nesúhlasil s prezidentským autoritatívnym režimom a nechce sa preto podieľať na kolapse Ruska. Bol to však samotný Berezovskij, ktorý sa postaral o vymenovanie Putina za prezidenta, radil mu v prvých fázach vojny v Čečensku, a je pravda, že jeho samotného sa Putin zatiaľ „nedotklo“. Nedávno začatá vojna medzi nimi vyvolaná tým, že Putin útočí na obchodné záujmy oligarchov, sa však nateraz nemusí skončiť ani v prospech Putina, ale ani Berezovského. Ten sa síce vzdal poslaneckého mandátu, aby vykonštruoval konštruktívnu opozíciu za prokremeľskými dumskými stenami, lenže čo iného mu zostalo, keď v Dume jeho „veľkodušné“ gesto nikto neocenil. A aj „veľkorysé“ ponúknutie trestnej imunity s požiadavkou, aby sa vyhlásila amnestia „na všetko, čo sa v politike a ekonomike Ruska dialo v posledných desiatich rokoch“, privítal skôr len reformátor Čubajs. Ten sa síce nikdy nebál, že sa stane terčom moci („keby som sa bál, nikdy by som pred desiatimi rokmi nebol začal“), avšak dnes musí vyvracať nezákonnosť postupu pri predaji 15 % jeho spoločnosti JES do zahraničných rúk v roku 1992, v čase, keď o tejto nezákonnej privatizácii rozhodoval z postu podpredsedu vlády.

Berezovskij si cestičku k moci nájde. Odvolaný námestník kremeľskej administratívy Šabdurasulov pohltí v novom mediálnom holdingu za jeho asistencie viaceré celoštátne a vplyvné televízie, denníky a týždenníky. A ako už napísala ruská tlač, aj Putin si musí uvedomiť, že veľký biznis v Rusku bol vždy spojený so štátom kriminálnym alebo polokriminálnym spôsobom, teda štát by musel začať trestne stíhať aj sám seba, alebo naďalej demonštrovať, že má krátke ruky a škandálne súdne prípady zmrazí v štádiu dostatočne bezpečnom z jeho vlastného hľadiska. Je otázne, či Berezovského slová o Putinovi počas jeho prezidentskej kampane platia aj teraz. „Povedal (Putin), že oligarchovia by mali mať od moci rovnaký odstup ako všetci ostatní. Je to normálne a absolútne správne, akurát nerealizovateľné. Ale pre voliča sú to naozaj tie pravé slová.“

Slávka Blazseková