Z očí do očí

Keď si prezeráme portrét, ktorý namaľoval nejaký význačný umelec, mávame neraz pocit, ako by človek na obraze doslova žil. Pozerá sa nám do očí, jeho pohľad nás dokonca sleduje, ako sa to tvrdí o očiach Mony Lisy. A naše oči sa automaticky upierajú do očí modelu. Možno to nie je iba umeleckými schopnosťami maliara, ale aj fungovaním nášho mozgu.

Človek nemusí byť študentom dejín umenia alebo maliarstva, aby sa s potešením zadíval na obraz niektorého z veľkých majstrov. Počas uplynulých storočí bolo namaľované neuveriteľné množstvo portrétov. Niektoré z nich zapadli prachom, iné vstúpili do histórie, iné pozná každý školák a ďalšie sa stali doslova mýtami. Portrétovať sa nechali bohatí mešťania, rovnako ako šľachtici. Svoje portréty mali samozrejme aj panovníci: niektoré oficiálne, kde nebola priveľmi dôležitá tvár, skôr presné vyobrazenie všetkých radov a insígnií, iné takrečeno domáce. Portrétovaní boli dokonca aj ľudia, o ktorých dnes nevieme, ako sa s určitosťou volali, hoci ich tvár poznáme do detailov: to je prípad najslávnejšieho portrétu vôbec - Mony Lisy či Giacondy.

Svet portrétov je natoľko vzrušujúci, že občas priláka aj odborníka z celkom cudzieho odboru. Prihodilo sa to napr. neurológovi Christopherovi Tylerovi. Tyler sa venuje štúdiu oka a videniu vôbec. Raz sa zapozeral na niekoľko najznámejších portrétov a rozhodol sa preskúmať oči vyobrazených postáv. Pritom si obrazy vertikálnou líniou rozdelil na polovicu. Chcel zistiť, či obraz sledovaný pravým a ľavým okom vykazuje nejaké odlišnosti.

Zistil však niečo celkom iné. Keď portréty rozpolil, nemohol už svoje pozorovania robiť, pretože vyobrazená tvár sa ocitla mimo stredu obrazu. Deliaca línia navyše pravidelne viedla jedným okom portrétovaného. Tyler preštudoval reprodukcie portrétov namaľovaných 265 umelcami v rozmedzí uplynulých šiestich storočí a pri každom obraze premeral pozíciu očí na obraze. Čo zistil?

Dve tretiny obrazov mali jedno oko modelu umiestnené v rozsahu päť percent šírky obrazu od jeho stredu. Jedna tretina portrétovaných mala oko umiestnené v presnom strede. Nezáležalo pritom na uhle, v akom bola hlava modelu natočená. A dokonca sa tento jav netýkal iba obrazov starých majstrov. Tyler usudzuje, že centrovanie oka je u umelcov činom podvedomým. Možno sa pri tom zapájajú skryté estetické princípy, ktoré máme uložené v mozgu, ale si ich neuvedomujeme.

Keď niekoho portrétujete, snažíte sa zachytiť jeho osobnosť. Ukázať človeka, nielen tvár. A duša sa najskôr odráža predovšetkým v očiach. Preto sa oči stávajú najdôležitejšou časťou portrétu.

(mb)