Camp David bol stratou času

Čiastkové úspechy nepomôžu prekonať hlavné body agendy

Rokovania stroskotali, zázrak sa nekonal a podľa slov prezidenta USA B. Clintona tlmočených jeho hovorcom „obe strany nie sú schopné dosiahnuť dohodu“. Načo teda bol Camp David? Už pred jeho začiatkom sme napísali, že tu mnohí prídu o ilúzie, najmä preto, že Palestínčania by radi vyhlásili svoj samostatný štát už 13. septembra, na čo Izraelčania reagovali tesne pred summitom štýlom „bude to iba kus papiera. Pokiaľ im existenciu ako nezávislej entity nedovolíme, nemôžu byť nezávislí“. Na rokovanie o nejakej samostatnosti nebol pred summitom pripravený ani B. Clinton. Prečo sa uskutočnil Camp David je teraz už skutočne jasné. Ukážka, že sa v americkej diplomacii niečo deje, a deje sa to pod taktovkou samotného prezidenta, bola transparentná. Dokonca aj počas summitu G8 bol jednou nohou na americkej pôde medzi hosťami premiérom Izraela E. Barakom a palestínskym prezidentom J. Arafatom. Je už zrejmé aj to, že do novembra sa Clintonovi nič prevratné nepodarí, a to, že Barak informoval počas pobytu v USA denne telefonicky oboch prezidentských kandidátov, G.W. Busha a A. Gora, dáva tušiť nielen kto štafetu preberá, ale aj ako dlho sa ešte tento spor na Blízkom východe bude rozoberať.

Summit sa skončil bez hmatateľného výsledku. Všetky čiastkové úspechy za zatvorenými dverami sa netýkali agendy, ktorá po celé dva týždne ležala na stole. A to - palestínsky štát, Jeruzalem, palestínski utečenci, osud izraelských osadníkov a voda. V týchto otázkach sa nepokročilo ani o piaď. Hovorí sa, že keď zlyhajú všetky pokusy, treba si prečítať návod. V otázke palestínskeho štátu nie je čo dodávať. Návod znie - pripravenosť z ekonomického a politického hľadiska, v tomto prípade už azda aj pomoc a rešpekt ostatných krajín. Hoci USA aj EÚ deklarujú snahu pomôcť mierovému procesu, nikto si poriadne nevie predstaviť, ako by taký štát vyzeral, keď ho neodobril Izrael. Okrem toho posunúť hranice tak, ako boli v roku 1967, a splniť tak jednu z rezolúcií BR OSN, by znamenalo, že by mimo územia Izraela zostalo 170 tisíc Židov.

Tel Aviv si je vedomý, že ak sa má dosiahnuť trvalý mier, dosiahnuté úspechy a prehry budú tiež trvalejšieho rázu. Preto nebude riskovať. Veď či tak Barakovi, ktorý len pár minút pred odletom prešiel doma skúškou dôvery, ako aj Arafatovi ide doma o krk, a to - ako ironicky priznáva tlač, „nielen v politike, ale aj doslovne“. V prípade palestínskych utečencov sa hovorí o hrozivom počte - 3 až 5 miliónov. Aj preto Camp David nemal ako posunúť tento problém vpred, keďže pre Baraka je neakceptovateľné súhlasiť s návratom všetkých utečencov, keďže v ich domovoch sa už dávno usídlili židovské rodiny, a najmä, keď svet sa už dávno zaoberá myšlienkou finančne dotovať fondy na pomoc pre utečencov, aby zostali tam, kde sú. Tým by sa riešila zároveň aj otázka osudu židovských osadníkov, ktorí sa postarali o nebývalý rozkvet židovských príbytkov a sídlisk.

S tým je však zároveň previazaná aj otázka samotného Jeruzalema. Konštatovanie, že za neúspech Camp Davidu sú zodpovední Palestínčania, pretože nechceli akceptovať americký kompromis, je pravdivý len sčasti, pretože na ničom inom tak silne Palestínčania nebazírovali ako práve na Jeruzaleme. Vo všetkých ostatných otázkach by boli ochotní ísť nie ku kompromisom, ale dokonca absolútnym ústupkom. Zriecť sa však hlavného mesta budúceho štátu znamená prehru Arafata, a tým oprávnenú nespokojnosť domáceho obyvateľstva a silu protiizraelských hnutí volajúcich po „novej intifáde“. Je neakceptovateľné, ak by sa z časti východného Jeruzalema mala stať len akási autonómia pre tamojšie arabské obyvateľstvo s trvalou izraelskou suverenitou nad celým „večným a nedeliteľným“ mestom. Aký je tu kompromis z izraelskej strany?

A pokiaľ ide o posledný bod neúspešnej agendy - vody, tá doteraz v 80 % patrila Izraelčanom. Už dávno však západný breh Jordánu patrí pod palestínsku správu, napriek tomu izraelská strana nechce počuť návrhy na postúpenie tohto práva, teda vzdania sa prístupu k jordánskym brehom z palestínskej strany. Nielen pre samotnú vodu, ale predovšetkým zo strategického hľadiska, keďže ďalšou izraelskou požiadavkou je plná demilitarizácia palestínskeho územia.

Camp David bol stratou času. Napriek tomu, že sa najvyšší predstavitelia odhodlali otvorene si prehovoriť do duší, ako postrehol izraelský denník Haaretz, toto všetko sa dalo prediskutovať telefonicky, resp. naďalej prostredníctvom vyjednávačov. Pretože pokiaľ si palestínska aj izraelská strana nevyjasnia, či mier a susedské vzťahy na úrovni územných suverenít chcú, je zbytočné pre USA hrať sa na mesiáša a hlavného sponzora rokovaní, ktorý aj tak ťahá finančné prostriedky len z vrecák domácich daňových poplatníkov.

Slávka Blazseková