Juh proti severu

Nezamestnanosť a deficit pracovnej sily

Na prvý pohľad je záhadou, prečo v Taliansku dochádza k takým absurditám. Na jednej strane fabriky na priemyselne rozvinutom severe Talianska sa sťažujú na nedostatok pracovnej sily, čo ohrozuje ich výrobné programy, na druhej strane na juhu Talianska, najchudobnejšej časti krajiny, sú oblasti, kde nezamestnanosť dosahuje až 22 percent. Najhoršie to postihuje mladú generáciu do 24 rokov. V Sardínii je nezamestnanosť mladej generácie 55-percentná, na Sicílii dosahuje 60 %, v Kampánii 63 a v Kalábrii až 66 %. V Kalábrii, špičke talianskej „čižmy“ sedem z desiatich mladých ľudí je bez práce. Riešenie by malo byť jednoduché - nezamestnaní z juhu by sa mali premiestniť na sever za prácou a všetci by boli spokojní. Avšak nie je to tak.

Aj napriek dosahujúcej prosperite severotalianske spoločnosti hovoria o kríze. Nedostatok pracovnej sily ich núti uvažovať o premiestnení výroby do iných krajín. V benátskej oblasti si fabriky dokonca vzájomne vypožičiavajú ľudí. Jedným z riešení, ktoré sa snažia tieto spoločnosti presadiť, je nátlak na vládu, aby dovolila zamestnávať viac zahraničných robotníkov, tzv. extracomunitari, teda mimo krajín EÚ. Tohtoročnú kvótu 63 000 ľudí zvonku vyčerpali už v marci a čo najrýchlejšie potrebujú ešte 40 000 nových zamestnancov. Ich požiadavky však nie sú v súlade s názormi niektorých politikov, ktorí svoj program stavajú na kritike už aj tak vysokého prílevu nelegálnych imigrantov. Možno aj preto si minulý týždeň taliansky premiér Giuliano Amato položil tú istú otázku: prečo ľudia z juhu nejdú za prácou na sever?

Príčin je viac. Odrádzajú ich najmä vysoké ceny za bývanie a živobytie na severe. V Miláne slabšie platená práca nepokryje základné potreby na bývanie a život. Situácia sa na rozdiel od päťdesiatych a šesťdesiatych rokov zmenila. Vtedy južania po desaťtisícoch prichádzali na sever za prácou, lebo zamestnávatelia im pomáhali zabezpečiť bývanie. Dnes zákony protežujúce majiteľov bytov majú na svedomí, že lacnejšie bývanie je nezohnateľné. Ďalšou dôležitou príčinou je dosť prekvapujúce zistenie, že väčšina z mladých južanov sú pre prácu do fabrík nadkvalifikovaní. V posledných rokoch južanské rodiny seriózne investovali do vzdelania svojich detí a nepodporujú svojich dedičov, aby prijali slabšie platenú prácu, ako im kvalifikácia dovoľuje. Je to aj vec hrdosti, a tá je na juhu veľmi silná. Nakoniec južania zastávajú názor, že zamestnávatelia zo severu na takýto typ práce aj tak radšej prijmú zle platených a nesťažujúcich sa imigrantov ako neasertívnych mladých južanov s diplomom vysokej školy.

No a v neposlednom rade príčinou neochoty južanov „migrovať“ na sever je aj južanský štýl života závislý od teplej klímy a silných rodinných pút. Na juhu je prirodzené, že sa o mladých a ich „vybúrenie“ stará celá široká rodina až do ich tridsiatky. A tak na severe továrnici špekulujú ako ďalej. Možno by bolo riešením presunúť časť výroby na juh krajiny. Avšak v čase globalizácie je oveľa výhodnejšie presúvať výrobu do zahraničia, kde lacná pracovná sila je stále prísľubom vysokých ziskov.

Iaromír Novák