Ideologický rozkol vnútri SB

Názorová diferenciácia na prosperitu a globalizáciu

Časté rezignácie na najvyšších postoch Svetovej banky (SB) podľa pozorovateľov svedčia o ideologickom rozkole vnútri tejto inštitúcie. Diskutuje sa najmä o tom, či banku majú riadiť jej veritelia alebo dlžníci. Po minuloročnom odchode hlavného ekonóma Joa Stiglitza v týchto dňoch prichádza rezignácia Raviho Kanbura, ktorého si SB prizvala ako konzultanta pre nedávno publikovanú Správu o svetovom rozvoji (WDR). Hoci šéf SB Jim Wolfensohn jeho odchod vysvetlil zavŕšením práce na WDR, americká tlač píše o ideologickom víťazstve ortodoxných ekonómov nad liberálmi ako Stiglitz a Kanbur. Ortodoxne krídlo vo vedení SB reprezentujú ekonómi David Dollar a Aart Kraay. Tí ako spoluautori poslednej WDR stavili na rigoróznu fiskálnu disciplínu, ako ju v sedemdesiatych rokoch teoreticky podložil Milton Friedman a v osemdesiatych rokoch v praxi realizovala Margaret Thatcherová.

Kľúčom k hospodárskemu rastu v rozvojových krajinách je podľa Dollara a Kraaya prísna kontrola inflácie, rozpočtové škrty a vytváranie podmienok pre voľný obchod. „Výsledkom takejto hospodárskej politiky je všeobecná prosperita, z ktorej v individuálnej miere profitujú všetci,“ tvrdia Dollar a Kraay v tohtoročnej WDR. Stiglitz a Kanbur nesúhlasia. Predpokladom pre všeobecnú prosperitu je podľa nich okrem hospodárskeho rastu aj prerozdeľovanie bohatstva. Krajiny s priepastnými sociálnymi rozdielmi predsa musia rásť rýchlejšie, ak sa ich individuálna miera zisku má vyrovnať sociálne rovnejším susedom. Stiglitz a Kanbur ďalej argumentujú, že pri súčasnom tempe hospodárskeho rastu sa armádu 1,2 miliárd ľudí, ktorí dnes žijú pod hranicou chudoby (1 USD na deň), určite nepodarí zredukovať na polovicu do roku 2015, ako to predpokladá posledná WDR.

Ortodoxní ekonómovia Stiglitzov a Kanburov apel na bohaté krajiny a bohatých jednotlivcov v chudobných krajinách jednoznačne odmietajú. Redistribúciu považujú za demotivujúci prvok a prekážku maximálnemu hospodárskemu rastu. No tu sa ich diskusia vôbec nekončí.

Fenoménom, ktorý zamotáva tak ortodoxné, ako aj liberálne hlavy je globalizácia. Jadrom argumentácie na obidvoch stranách zostávajú štatistické údaje z prvej polovice deväťdesiatych rokov. Javy ako ázijská finančná kríza z roku 1997 do „osvedčených“ teórií vnášajú asi toľko chaosu ako veľká hospodárska kríza do viery v kapitalizmus. Globalizácia zamotáva hlavy aj inde, ako to dokázala verejná mienka počas minuloročného zasadania Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v Seattli a nedávneho summitu krajín G8 v Okinave. Rozvojové krajiny, ktorých sa WDR a politika SB týkajú najviac, sú na tom rovnako po tom, ako v mnohých z nich zlyhali ortodoxné aj liberálne receptúry z dielní SB a Medzinárodného menového fondu (MMF).

Ideologický rozkol vnútri SB pokračuje aj napriek absencii spoľahlivých riešení. Práve od nich sa pozornosť odvracia smerom k imidžu tejto inštitúcie ako garanta svetového rozvoja. Liberálom ako Stiglitzovi a Kanburovi sa ju na čas podarilo vykresliť ako banku, ktorá na potreby svojich klientov reaguje s citom, no vo vedení v poslednom čase prevládli staré sentimenty: Banky predsa riadia veritelia, a nie dlžníci.

Roman Lipták,

Pretória