Noví vlastníci musia rozprúdiť úverový trh

Zníženie ratingu VÚB a SLSP agentúrou Moody´s prinajmenšom prekvapilo

Pred necelým rokom schválila vláda SR program reštrukturalizácie vybratých bánk a podnikového sektora. Jej cieľom je finančné ozdravenie bankovej a podnikovej sféry. O ozdravení oboch sektorov sa, žiaľ, iba hovorilo už niekoľko rokov. Nevyhnutným predpokladom zdravého podnikového sektora (aj v SR) je zdravý bankový sektor. Táto veta sa odcitovala toľko ráz, že už znie ako fráza. O tom, že to nie je pravda, svedčia aj desiatky biliónov jenov investovaných japonskou vládou do domáceho, navyše súkromného bankového sektora v posledných dvoch rokoch, ktorý mal a ešte aj má problémy. Pritom dôvodom nebolo nič viac a nič menej, ako nevyhnutnosť oživiť domácu ekonomiku, čo v prvom rade treba aj na Slovensku. Oživenie našej ekonomiky totiž okrem iného prinesie aj nové pracovné príležitosti, a teda aj postupné zníženie priam hrozivej nezamestnanosti. Nie je to však jediný, aj keď veľmi, veľmi dôležitý výsledok. Stav slovenského bankového sektora oživenie slovenskej ekonomiky však nedovoľoval. Najväčšie banky (ale nielen ony), v ktorých sa sústreďovalo gro klasifikovaných úverov, sa sústredili najmä na obchodovanie so štátnymi cennými papiermi. Takéto fungovanie bankového sektora nielen znemožnilo, aby sa finančné prostriedky dostávali do podnikovej sféry, kde by mali najefektívnejšie využitie, ale aj vygenerovalo

výrazné rozdiely

medzi sadzbami na úvery a vklady. Drahé, a teda v podstate nedostupné peniaze nielenže neumožňovali ekonomický rozvoj, ale obmedzovali aj hospodársku súťaž.

Prvým krokom ozdravenia bankového sektora bola predprivatizačná reštrukturalizácie vybratých bánk (Všeobecná úverová banka - VÚB, Slovenská sporiteľňa - SLSP a Investičná a rozvojová banka - IRB), ktorá spočívala nielen v posilnení ich základného kapitálu, ale aj v presune (v dvoch etapách) niektorých tzv. klasifikovaných úverov do Slovenskej konsolidačnej, ktorá bola na to zriadená a Konsolidačnej banky v takom objeme, aby podiel zostávajúcich klasifikovaných úverov na celom objeme poskytnutých úverov jednotlivými bankami nepresiahol 20 %. „Takéto percento klasifikovaných úverov je už zaujímavé aj pre investorov,“ povedal pre Hospodársky denník Štefan Máj, prvý viceprezident SLSP. A my môžeme dodať, že o to viac, keď sú prinajmenšom perfektne vyoprávkované.

Druhým krokom je privatizácia menovaných bánk spolu s Bankou Slovakia. Iste, prirodzené je

pýtať sa, prečo

ozdravené banky privatizovať. Napriek tomu, že to nemusí byť pravidlo (zahraničie to potvrdzuje), aj náš štát sa ukázal ako veľmi zlý vlastník niektorých už skrachovaných slovenských bánk – Priemyselná banka, Dopravná banka, Slovenská kreditná banka a v neposlednom rade aj už reštrukturalizovaná Investičná a rozvojová banka. „Najlepšie je pristúpiť okamžite k privatizácii, aby sa súčasný stav SLSP zachoval. Navyše, keďže konkurenčné prostredie sa bude stále zostrovať, SLSP musí rozvinúť nové projekty, zlepšiť svoje služby, zmeniť kultúru správania sa zamestnancov atď. Privatizácia SLSP však nebude prínosom iba pre banku, ale pre celú ekonomiku SR. Ak totiž investor kúpi uvedený podiel v SLSP, musí investovať veľké prostriedky. Preto sa bude snažiť, aby

banka zarábala,

čo však bude iba vtedy, keď bude poskytovať úvery. A to v zdravom prostredí prospeje podnikateľom, všetkým klientom banky, teda celej ekonomike SR. Preto považujem reštrukturalizáciu a privatizáciu bankového sektora za najdôležitejší projekt, ktorý táto vláda doteraz naštartovala,” povedal na margo vyslovenej otázky Štefan Máj. Skutočnosť, že tieto slová platia aj o ostatných slovenských bankách, netreba vari zdôrazňovať. Navyše, napriek tomu, že bola schválená novela tzv. zákona o konkurze a vyrovnaní, manažmenty „očistených“ bánk sú príliš opatrné v poskytovaní nových úverov podnikateľskému sektoru - nedôvera voči nemu je zrejme príliš hlboká. Aj preto treba, aby do týchto bánk prišiel strategický investor, ktorý na seba vezme podnikateľské riziko a rozprúdi úverové obchody. Slovo strategický investor by sme radi zdôraznili, pretože prípad Investičnej a Poštovej banky v Česku, do ktorej vstúpila investičná banka Nomura, je v istom zmysle varujúcim.

Reálny krok k privatizácii uvedených bánk odštartovala vláda SR 17. júla 2000, keď ministerstvo financií spolu s Fondom národného majetku SR prostredníctvom denníkov Financial Times a The Wall Street Journal Europe uverejnili podmienky tendra na predaj 87-percentného štátneho podielu v SLSP. Potenciálni investori môžu o tento podiel

prejaviť záujem

do 12. septembra tohto roka. Súčasne boli uverejnené aj podmienky na predaj dvoch tretín majetku Banky Slovakia, pričom ponuky na jeho kúpu treba podať do 31. augusta. Samozrejme, že veľmi veľa bude závisieť od toho, ako vláda SR dokáže zužitkovať už ý záujem o kúpu podielu štátu na majetku SLSP. Nielen preto, aby predajom tejto banky získala čo najviac prostriedkov, ale aj preto, aby tým vytvorila dobré podmienky na privatizáciu VÚB. Tá by mohla získať na zaujímavosti napríklad aj fúziou s Poštovou bankou. Vláde však radí renomovaná a najmä skúsená finančná organizácia J. P. Morgan. Jej argumenty podľa Viliama Vaškoviča, štátneho tajomníka ministerstva financií, prevážili pri rozhodnutí najskôr privatizovať SLSP a až potom VÚB. Argumentom, ktorý hovorí v prospech VÚB, je jej užšia spätosť s podnikateľským sektorom. Oneskorenie jej privatizácie - aj vzhľadom na to, čo sme už uviedli - by mohlo spomaliť reštrukturalizáciu podnikovej sféry, ktorá by mala byť organickým dôsledkom procesu ozdravenia bankového sektora.

Záujem o privatizáciu uvedených bánk prejavujú najmä

rakúske banky,

ktoré podľa novín Sazlburger Nachrichten, oceňujú doterajšie kroky vlády SR na ozdravenie slovenského bankového sektora. Nie je to iba Erste Bank, ale aj Bank Austria Creditanstalt a Reiffeisen Zentralbank. Mimochodom, Erste Bank odkúpila 52-percentný podiel ČR na majetku Českej sporiteľne, za ktorý zaplatila približne 20 mld. Kč. Nezdá sa však, že by záujem o privatizáciu slovenských bánk so štátnou účasťou končil v Rakúsku. Zostáva iba dúfať, že piatkové rozhodnutie renomovanej agentúry Moody´s Investors Service znížiť hodnotenie podriadeného dlhu SLSP a VÚB, nebude mať negatívny dosah na záujem potenciálnych investorov a hlavne na cenu. Napriek tomu, že nechceme pochybovať o serióznosti agentúry, zdá sa, že jej pochybnosť o schopnosti týchto bánk zotaviť sa v prípade, že nebudú schopné splatiť svoj podriadený dlh, rovnako, ako aj pochybnosť o ich schopnosti tento

dlh splatiť,

prinajmenšom prekvapila. O to viac, že prišla po už vymenovaných krokoch vlády na ich ozdravenie - skôr sa dalo čakať opačné rozhodnutie. Je síce pravda, že sa zmenila legislatíva v súvislosti s podriadeným dlhom, ale to nemá vplyv na schopnosť týchto bánk splatiť ho, prípadne na stav banky. Podľa Štefana Mája, Slovenská sporiteľňa je pripravená splatiť ho už v budúcom roku. O jeho umorení podriadeného dlhu uvažuje aj VÚB. Na druhej strane – na vyváženie? – je pozitívne, že v ten istý deň Rada Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) rozhodla prizvať SR za 30. člena tejto prestížnej organizácie. Toto rozhodnutie OECD síce netreba fetišizovať, ale ani bagatelizovať.

Bez ohľadu na to, ako sa tieto dve rozhodnutia prejavia na cene predávaných bánk, na vláde zostáva zodpovednosť, ako využije prostriedky získané privatizáciou. A nielen bánk. Dúfajme, že bude konať zodpovedne a nepodľahne populistickým pokušeniam (voľby sa blížia), a takto získané prostriedky sa doslova neprejedia. Príležitostí na ich skutočne efektívne využitie je práve dosť. A nie je to iba štátny dlh alebo problematický dôchodkový systém. Napokon, zaplátaním štátneho dlhu sa uvoľní aspoň tá časť prostriedkov, ktoré sú nevyhnutné na dlhovú službu. Rozumnou reformou penzijného systému by vláda iba vrátila to, čo tu už raz bolo. Okrem toho by sa začali konečne tvoriť dlhé zdroje, ktoré sú pre našu ekonomiku najdôležitejšie.

Anton Legéň