Polčas rozpadu Indonézie

Ekonomický marazmus urýchľuje kritickú situáciu

Najprv to vyzeralo, že po ZSSR to bude India, ktorá sa ako ďalší vriaci kotol ekonomických, etnických a náboženských problémov rozletí na črepiny, ktoré protagonisti globalizácie ľahko sprivatizujú. Predvlani však vybuchla ekonomická nálož v Indonézii a odvtedy krajina 17-tisíc ostrovov, navlečených v dĺžke 5-tisíc kilometrov na ázijský rovník, bojuje o život. Indonézska republika, jeden zo zakladajúcich členov hnutia neangažovaných sa so svojimi 210 miliónmi obyvateľov priblížila k hranici rozpadu. Východný Timor čoskoro oslávi prvé výročie odtrhnutia od Indonézie. Ďalšie provincie ako Atjeh, Irian Jaya, Moluky žiadajú tiež dištanc od Jakarty. Prvé dve si už vybojovali prísľub u výraznej autonómie.

Platí tu francúzsky bonmot cherchez la femme. Za etnickými a religióznymi animozitami sa jasne črtajú hospodárske záujmy, lebo všetky secesné provincie by na výraznej autonómii, či samostatnosti hospodársky zarobili. Ak Indonéziu niečo rozloží, potom to bude ekonomický krach. Zatiaľ čo Thajsko, Malajzia a Kórejská republika už majú po dvojročnej kríze nos nad vodou, Indonézia sa ešte neodrazila od povestného dna. Štatistiky hovoria eufemisticky o „nulovom raste“, čo je lichotivé. Ešte aj vlani sa zrútilo HDP o desať percent. Skrachovali tisícky firiem, tri milióny ľudí stratilo prácu, superinflácia zahnala 92 miliónov Indonézanov pod hranicu životného minima. Len vlani sa do tejto kategórie dostalo 15 miliónov nových bedárov. UNICEF informuje, že v mestách populačne bohatej Javy je 40 % detí vo veku do dvoch rokov podvyživených a trpia čoraz viac na choroby známe z afrických oblastí hladu.

Mesačná mzda priemyselného robotníka predstavuje dnes 280-tisíc rupií, čo je 32 USD. To sú tí šťastnejší, ktorí majú prácu. Viacerí zamestnanci však robia za cestovné lístky do zamestnania a obedňajšiu porciu ryže. Preto sa rýchlo vyparuje vlaňajšia eufória z demokratických premien po zvrhnutí diktátora Suharta. Aj v Indonézii sa pokladalo znamienko rovnosti medzi demokraciu a sociálny pokrok, čomu podľahli najmä študenti. Uprostred biedy zanikla aj skromná zákonnosť. Keďže platí „kriminalitou k chlebu“, občania berú zákon do svojich rúk. Bežné je mrzačenie či zabitie detí za drobnú krádež. Nie je nič mimoriadne, ak väčších zlodejov polejú benzínom a zapália. Krajina, kde sa ešte pred tromi rokmi určitá časť obyvateľov prepracúvala medzi stredné vrstvy, stojí na pokraji sociálneho i štátneho rozpadu.

Režimu umierneného moslimského prezidenta Wahída nepomáha k obnoveniu popularity ani zákaz dovozu luxusných limuzín nad 40-tisíc USD či odďaľovanie zrušenia subvencií na ryžu a pohonné látky, čo žiada od Jakarty MMF. Wahíd sa ocitá v krížovej paľbe. Jedni chcú urýchliť ekonomické reformy aj za cenu sociálnej deštrukcie, druhí volajú po výsledkoch reformy, ktoré by aj oni priaznivo pocítili.

Málo energický a nerozhodný prezident nevie kam z konopí. Namiesto hospodárskeho vzostupu ponúkajú úrady proces proti exprezidentovi Suhartovi, ktorý počas 32-ročnej diktatúry nahonobil svojej rodine astronomické imanie odhadované na 45 miliárd USD. Obžaloba je však skromná, hovorí o nezákonnom prisvojení si 550 miliónov USD, za čo by mohol dostať 10 rokov väzenia a smiešnu pokutu 30 miliónov USD. Navyše prezident Wahíd už vyhlásil, že ak Suharta odsúdia, omilostí ho.

Veľký parlament prijal minulý týždeň s potleskom Wahídov názor, že situácia v Indonézii je neudržateľná, a preto takmer slepého prezidenta vystrieda pri riadení konkrétnej agendy viceprezidentka Megavati Sukarnoputri. Ani dcéra zakladateľa Indonézie Sukarna však nevyniká organizačnými schopnosťami, a preto sa čaká na ďalšie zmeny vo vláde. Kľúčový minister hospodárstva, financií a priemyslu Kwik Kian Gie už podal demisiu a na rade sú ďalší členovia kabinetu.

Jaroslav Brabec