Meníme sa?

Peter Kasalovský

V prvom, treťom a vo štvrtom, v siedmom až deviatom ročníku základnej školy, v období rokov 1956 - 1966 sme mali viaceré učiteľky, ktoré vyžadovali od svojich detí-žiakov sebareflexiu. Iba výnimočne vlastné ohodnotenie, ktorú sme si dali za konkrétnu odpoveď, za štvrťročnú písomku alebo aj na vysvedčenie, bolo lepšie, resp. horšie od toho, aké sa potom premietlo do klasifikačného hárku a celkového profilu. Relatívne dlhý čas a veľmi ťažko sme si zvykali na to, že sme sa museli pred celou triedou vyjadrovať nielen o sebe, ale aj o kvalite tých spolužiakov, ktorí neboli jednoznační. Je fakt, že oficiálne najlepší žiaci boli uznávaní aj medzi nami za najlepších, pričom ich pozície neboli takpovediac na večnosť. Príležitosť byť výborný bola stálou výzvou, a v nejednom prípade využívanou. Takže „veľké skoky“ toho-ktorého spolužiaka z podpriemeru do priemeru, ba až medzi najlepších neboli výnimočné. Prekvapovali iba mierne, ale boli väčšmi pikantné svojou motiváciou. Z posledných dvoch ročníkov základnej školy, ktorých výsledky boli kritériom postupu na ďalšie štúdium, si dodnes niektoré pamätám. V jednom prípade to bol trebárs strach z výprasku od otca-policajta, v ďalšom z rodičovského zámku na kočikárni, dokonca z predaja španielky a bubnov (na nich sa cvičili dve budúce hviezdy domácej beatovej hudby), potom z rozstrihania texasiek, zo zastavenia vreckového alebo z likvidácie závodného favorita či prevzácnych LP s džezovou hudbou, od Beatles a Rolling Stones. Aj takýto „hrubý nátlak“ zo strany rodičov napomáhal mnohým využívať príležitosť učiť sa, naučiť sa a vyrovnať sa postupne s príjemnosťami z dobrého až výborného výkonu.

Popri rodičoch a starých rodičoch sme vnímali učiteľské autority, osobitne telocvikárov, ľudí z družiny mládeže, zo školskej jedálne a školníka s manželkou, neplatených vedúcich záujmových krúžkov, neraz rodičov a im v zamestnaní podriadených, učiteľov zo škôl hudobných, jazykových a iných, a v neposlednom rade vedúcich z Pionierskej organizácie. Z našej 37-člennej deviatky sa v 1968. roku a v ďalších rokoch viac ako 1/4 rozhodla alebo bola nútená zlepšiť kvalitu západnej populácie, a nie neúspešne, o niekoľkých nemám informácie, tak ostatní sa nestratili v živote. Keď sa z času na čas stretneme, tak mená našich učiteľov ako Martišová, Chmelíková, Trimajová, Matula, Butvinová a iné, a vôbec vzácnych ľudí z nášho vtedajšieho priestoru a času, sú naďalej živé. Azda som mal šťastie, že som bol v takej triede, z ktorej doteraz - za vyše tridsať rokov - nikto neráčil zoči-voči tárať o tom, ako sme žili a žijeme, čo je podstatné pre ľudské šťastie a čo je za pojmom sebarealizácia. Čoraz častejšie sa však dostávam do dilemy, či to bola realita, či sme sa riadením osudu nenachádzali kdesi v galaktickom priestore. Viacerí, a to sme všestrannou ľudskou vzorkou, akosi nemáme istotu v zmysle ľudskom aj politickom, že biele je biele a nie zelené, že jedna plus jedna sú dva a nie tridsaťtri, že dvadsať percent z tisíc korún je dvesto a nie štyristo, že deň je dňom a nie nocou, že úspech je úspechom a nie totálnou prehrou...

Peter Kasalovský