Mzdy verzus produktivita

Komentuje Eleonóra Bujačková

V podstate bezvýsledne sa mnohí - nielen novinári - snažia získať recept odborníkov na akútny problém slovenského hospodárstva, ktorým je tempo rastu miezd a s ním ďalšie a ďalšie mzdové požiadavky, predstihujúce tempo produktivity práce. Ukazuje sa, že k tejto problematike sa nikto nechce príliš záväzne vyjadriť. Vo vzťahu produktivity ku mzdám by mala fungovať priama úmernosť: výška produktivity ako limitujúci faktor výšky miezd. S nie príliš veľkou mierou zjednodušenia totiž možno povedať, že ak predbieha rast miezd rast produktivity práce, dostávajú ľudia zaplatené viac peňazí, než je hodnota ich práce. To sa, samozrejme, nemôže stať vo fungujúcom podniku, ale ľahko to nastane v procese prerozdeľovania na úrovni štátu. Treba si uvedomiť, že popri produktívnych oblastiach - výroby, obchodu, služieb - má štát aj svoju rozpočtovú sféru, ktorá chce byť tiež živá. To znamená, že nielen v priemysle, obchode a ďalších ziskových oblastiach musia mzdy rešpektovať úroveň produktivity, aká sa dosahuje priamo v danom podniku, ale práve tak súhrn miezd v neziskovej sfére musí rešpektovať celkovú spoločenskú produktivitu práce.

Toto nám teda „ušlo“ a hlavný dôvod je jasný. Tam, kde sa zisk priamo vytvára, sa pridáva akosi „prednostne“. Kde sa platí z rozpočtu, tam môžu mzdy narásť až vtedy, keď sa viac vyberie na daniach. To pri súčasnej inflácii trvalo frustruje všetkých ľudí v rozpočtovej sfére, vyvoláva to nežiaduce úteky kvalifikovaných pracovníkov, ktorých štát zaplátava mimoriadnymi mzdovými opatreniami. Rozpočtová sféra nechce čakať, až sa inflácia „usadí“ a mzdy vyrovnajú. Tým skôr, že sú v porovnaní so susednými štátmi stále veľmi nízke. Tadiaľto však vedie cesta do horúcich pekiel ekonomického zrútenia, pričom zodpovednosť prirodzene nesie najmä vláda. Tá totiž, akokoľvek sa zaklína „trhovým hospodárstvom bez prívlastku“, prakticky prevádzkuje hospodárstvo až nadmieru sociálne trhové. Dokiaľ bude ľahké poberať plat za to, že je človek kdesi zamestnaný, nemožno očakávať tendencie k zlepšeniu. Ťažko však v tejto ekonomicko-politickej situácii očakávať, že sa začne pritvrdzovať, a ťažko aj očakávať akési samovoľné rýchle oživenie produktivity. Na druhej strane je dosť hrôzostrašná predstava dlhšieho čakania, kým sa vládny kabinet vzchopí a odvážnejšie bude uskutočňovať predstavy tvrdého ekonomického prostredia, ktoré nám nedávno veľmi plasticky namaľoval. Namieste je otázka, či prehra v nevypísanej a voličmi nevyžiadanej súťaži o sociálny zmier nevyústi aj v prehru dôveryhodnosti a volebných preferencií.