Potreba ekonomickej integrácie

Začala sa druhá fáza ekonomického združovania krajín

Ekonomická integrácia sa napriek osamelým výkrikom po suverenite zdá byť nevyhnutná. Spôsob a rýchlosť, akými sa vo svete napĺňa, len odrážajú priepasť medzi kandidátskymi krajinami a zabehanými ekonomicko-politickými zoskupeniami. Prvú fázu ekonomickej integrácie má už svet úspešne za sebou. V prípade zakladajúcich členov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Severoamerickej zóny voľného obchodu (NAFTA) išlo o združovanie viac-menej rovnocenných partnerov. Dnešné pokusy o integráciu sú naopak o zapájaní menej vyspelých krajín do už fungujúcich ekonomicko-politických systémov. Najznámejším príkladom v tejto kategórii je úsilie desiatich štátov strednej a východnej Európy vrátane Slovenska o začlenenie sa do Európskej únie (EÚ). Po zahrievacej južnej vlne (Portugalsko, Španielsko a Grécko) z osemdesiatych rokov, ide dnes o kandidátov, ktorých HDP na obyvateľa nedosahuje ani jednu tretinu priemeru EÚ.

Aj v Latinskej Amerike silnejú tlaky na zapojenie USA do regionálnej integrácie tohto kontinentu. Kým Mexiko sa usiluje o vytvorenie voľného trhu práce na hraniciach s USA, nedávno dolarizovaná Argentína s Washingtonom dohaduje podmienky dohody o voľnom obchode. V Ázii sa po hospodárskej stagnácii v deväťdesiatych rokoch do popredia dostávajú snahy Japonska o ekonomickú integráciu s tradičnými tigrami a perspektívne aj s kontinentálnou Čínou.

Iniciátormi ekonomickej integrácie v spomínaných prípadoch sú - až na Japonsko - „chudobní príbuzní“. Poruke majú hneď niekoľko dôvodov. Najpálčivejším je strach zo zaostávania, najmä v oblasti technológie. Náskok je v informačnom veku a na samostatný vývoj jednoducho nie je čas. Navyše, priepasť medzi vyspelými a rozvojovými krajinami je dnes hlbšia ako kedykoľvek predtým.

Za svoj najväčší tromf považujú kandidátske krajiny vlastné trhy. A práve tie im v procese integrácie môžu spôsobiť najväčšie problémy. Skúsenosti z čerstvých zón voľného obchodu v juhovýchodnej Ázii a južnej Afrike už dlhší čas vrhajú tieň na neoklasické teórie o konkurencii. Často sa stáva, že kvalitný dovoz domácich výrobcov nevyprovokuje k väčšej konkurencieschopnosti, pretože na inováciu a trhové správanie chýbajú podmienky a aj motivácia. Mýtus, ktorý nástojí na tom, že integrácia je v záujme slabších partnerov, preto prežíva len v strednej a vo východnej Európe. Zo všetkých integračných zoskupení to s plnou integráciou myslí vážne len EÚ. Veď okrem voľného obchodu ponúka aj voľný pohyb pracovnej sily, spoluúčasť na sociálnej sieti a prístup k systému dotácií zo spoločného rozpočtu. Aj keď integračná rétorika v EÚ až pričasto naráža na protekcionistickú prax, Brusel svojim kandidátom sľubuje podstatne viac ako USA, ktoré si obchodných partnerov tradične nepúšťajú k telu.

Napriek osamelým výkrikom po suverenite sa ekonomická integrácia zdá byť nevyhnutná. S tým súhlasia aj najzaujatejší cynici. Bohaté krajiny podľa nich v otázke integrácie vôbec nemajú na výber. Bývalý ekonomický poradca Svetovej banky (SB) a Medzinárodného menového fondu (MMF) Rudi Dornsbuch to vystihol, keď na margo zdĺhavého rozširovania EÚ vyhlásil, že „Východ už klope na dvere a všetci vedia, že ak mu niekto neodpovie a nepozve ho ďalej, jednoducho preskočí plot“. V prípade protekcionistickej Ameriky sa plot húfne preskakuje už niekoľko desaťročí...

Roman Lipták

Pretória