Profitujúcich je viac ako ploštíc

Peter Kasalovský

Keď vyliezlo nedávno na tento svet z bankovej sféry, že v prípade neslávneho konca niektorej z našich bánk by mali vkladatelia dostať z fondu ochrany vkladov nanajvýš osemdesiat percent z tých možných tristodvadsaťtisíc korún, prezentoval som verejne odlišný názor na tento supernápad. Preblesklo mi totiž v mozgu, akých skvelých to máme finančníkov, keď si dokážu predstaviť fiasko ďalšej banky. Je to predsa fantastické, že dovidia takpovediac za roh. Aj ma odvtedy máta, či mali na mysli konkrétnu banku, ktorá nebude môcť, obrazne, chytiť druhý dych, a predsa sa tvári, že všetko je o. k.?! Alebo majú iné informácie ako my o zdraví niektorej z bánk, ktorá by mohla byť vskutku bližšie k záverečnej fáze svojho života?! Aká je to chvályhodná či skôr obdivuhodná a bezpríkladná starostlivosť o tých iných v konkurenčnom prostredí „veľkých peňazí“.

Nič nie je nemožné, a chcem radšej veriť našim finančníkom. Aj preto, že sa vzájomne nielen poznajú, ale majú prehľad o tom, ako sa pracovalo a pracuje s peniazmi v tej-ktorej banke. Pred nimi nie sú skryté konkrétne obchody - transakcie z rokov minulých a už vôbec nie zo súčasnosti. Také obchody, najmä však úvery, z ktorých okrem finančných domov mali prospech všetci ostatní zúčastnení. Miliardové škody z pádov niekoľkých bánk, mnohomiliardové škody bánk za tie úvery, ktoré boli, sú a budú nedobytné, na čom získali svoje majetky a jedinečnú finančnú nezávislosť skupiny osôb, z ktorých je iba malá časť všeobecne známa. Stovky miliárd poľahky odplávali z vlastníctva štátu k jednotlivcom, pričom vskutku „zlatonosné koryto“ stále nevyschýna.

Keby sa čo len na brehoch týchto tokov rozvíjal život, ale tie sú zasiahnuté nebývalým suchom a mrazom zo vzťahov ľudských. Keby tie financie menej či viac čisté boli rozumne vložené aspoň z polovice do výroby a služieb, tak dnes by sme boli ako spoločnosť v plnom zdraví, a nie pred patológiou. K tej sme sa priblížili aj vďaka celému radu riešení a rozhodnutí doterajších vlád. V nesúlade s ekonomickými zákonmi a so zdravým rozumom ich je dosť aj pre celé nové storočie. Čo bolo, nech bolo, a zároveň prosím aj o výnimku Spravodlivosť. Aj preto, že päť miliónov totalitne a príjmovo priemerných občanov sa za niekoľko rokov premenilo na jeden milión bohatých, z nich je asi 100-tisíc na úrovni západných multimilionárov v USD, a štyri milióny žijúcich ako pred desaťročím a citeľne horšie.

Boli, sú aj vždy budú takí, ktorí nemôžu nezbohatnúť na svojej profesijnej múdrosti, na radosti z práce a legálnom podnikaní. Mnohí z nich boli učenliví a s peniazmi, ktoré im spadli akoby z neba, sa naučili narábať do takej miery, že ich výsledky musia nivočiť trebárs takého finančného génia ako G. Soros. V dobiehaní „strateného času“ sa treba ospravedlniť Spravodlivosti, a podľa možnosti aj širokým ľudovým masám, ktoré sa nedokázali dostať na nevytýčenú trať budovateľov nového režimu. Uvidíme, či budú konečne bohatnúť aj tí, ktorí sú nateraz na a pod hranicou európskych kritérií biedy. Aby sa tak stalo, musia sa práve múdri a zodpovední prebudiť, bez ohľadu na to, akým zázrakom sa stali úspešnými, ale aj vzájomne sa priblížiť, ba zjednotiť. Záujem najvyšší, a teda dnes aj takmer neodkladný znie: nekompromisne tvrdo a bez výnimiek nastoliť štandardnosť (poriadok, bezpečnosť) vo všetkých hospodárskych a spoločenských vzťahoch.

Aj preto všetko by nebola nevhodná v prípade pádu - bankrotu banky ochranná väzba či izolácia zodpovedných zo zákona a ďalších trebárs v hotelovom prostredí a, povedzme, zrýchlené 30-dňové konanie orgánov činných v trestnom konaní, aby bolo zrejmé, kto jej zapríčinil ťažké ublíženie na zdraví alebo smrť. Sme síce schopní veľkým a menším manažérom našich bánk, ale aj šéfom podnikov so štátnou účasťou a iným priznať odstupné v miliónoch korún, ale nemáme vôľu volať ich na zodpovednosť. Vo väčšine prípadov sa rovná nule, čo je logické, pretože profitujúcich bolo a je viac ako tajomných ploštíc v bývalom komunistickom bloku či v bondovkách z produkcie USA. Keby orgány činné v trestnom konaní boli schopné v časovom limite vysloviť obvinenie z účasti na páde alebo ho odmietli voči bankovým bossom, potom by bol fond ochrany vkladov zbytočný a nebolo by nevyhnutné navrhovať zníženie náhrad.

Azda by to bolo organizačne a legislatívne menej zložité ako vrhnúť na ozdravovanie bánk (a nie priemyslu !!!) z vreciek daňových poplatníkov sto miliárd korún. Aké by to bolo, keby také niečo fungovalo do momentu jednoznačného, nezvrátiteľného nástupu práva do praktického života. Je to však len bláznivá túžba „neoligarchických občanov“, ktorí stále a tvrdošijne meditujú o rovnosti pred zákonom...

Peter Kasalovský