Sedem decénií

Michal Kováč, prvý z dvoch laureátov Zlatého biateca za osobný prínos k štátnej suverenite a prvý prezident Slovenskej republiky

Životné jubileum. Zväčša je to čas, kedy sa zamýšľame, hodnotíme, kedy sa v myšlienkach vraciame do rokov minulých, kedy spomíname. Spomínať sme sa podujali tentoraz s exprezidentom Michalom Kováčom. Je spoluzakladateľom Nadácie na podporu slovenských študentov študujúcich v ČR a českých študujúcich v SR. Je čestným predsedom Centra pre európsku politiku, je čestným členom Hospodárskeho klubu (NEF). Zajtra sa dožíva sedemdesiatročného jubilea.

Ako si spomínate na svoje prvé decénium, slovom, keď už ste mali desať rokov.

- Skôr si spomínam na isté udalosti, ktoré sa viažu k piatemu či šiestemu roku môjho života. Keď nad našou obcou letel „dvojplošník“, vtedy som po prvý raz videl lietadlo, a to bola pre mňa veľká udalosť. Iný zážitok z tohto obdobia, na ktorý nezabudnem, sa odohral na lúke, kde sa pásli kone. Prútikom som švihol jedného z nich, kopol ma a zranil na tvári. Odviezli ma do Humenného ošetriť ranu, a to som sa po prvý raz viezol vlakom a videl rozdiel medzi dedinou a mestom. No nielen to, dodnes mám na čele jazvu. Zažil som však už aj začiatok druhej svetovej vojny a vznik vtedajšieho Slovenského štátu, a to už bolo menej veselé.

Čo sa dialo, keď ste mali dvadsať?

- Hlboko sa mi vrylo do pamäti to, čo som sa dozvedel v priebehu bojov v druhej svetovej vojne. Sám som zažil, ako nemeckí aj slovenskí vojaci prechádzali na východný front a pamätám si, že sme chodili na miesta, kde vojaci oddychovali, zväčša pozdĺž železničnej trate na okolitých svahoch nechávali po sebe cigarety, ktoré sme s chlapcami z dediny zbierali, pretože sme dovtedy ozajstné cigarety nepoznali, iba také šúľané. Neskôr sa však vojna bytostne dotkla aj našej dediny, muselo

dôjsť k evakuácii,

a keď celá dedina bola pripravená na odchod, bol to smutný pohľad, ako na ceste stáli koče s koňmi a každý si mohol vziať so sebou len toľko, koľko sa zmestilo na jeden voz. Najďalej sme sa pri evakuácii dostali k jednej dedine neďaleko Michaloviec, kde som zažil prechod fronty. Potom prišiel návrat do obce, to už boli príjemnejšie chvíle, našťastie, všetko zostalo nedotknuté, len jeden sused šliapol na mínu, odtrhlo mu nohu a neskôr zomrel. Dlho sme potom žili v strachu, či nie sú míny v našom okolí. Po vojne nám zostalo len to, čo sme mali na sebe, obchody ešte poriadne nefungovali.

Tretie decénium ste už zrejme prežívali v Bratislave.

- Keď som mal 21 rokov, to som už študoval v Bratislave, na Vysokej škole hospodárskych vied. Aspoň ja to tak vnímam, že to bolo akési zvláštne obdobie. Na jednej strane už bolo po februári 1948 a, samozrejme, že sa dostavili aj zmiešané pocity, či to bude dobré a čo to ten komunizmus bude. Už sme mnoho vedeli o Sovietskom zväze, zväčša však viac negatívne, a to ešte z obdobia Slovenského štátu, ale už sme dostávali aj pozitívne informácie. Cítili sme už aj čosi nepríjemné, málo povzbudivé, a síce to, ako sa začala uplatňovať moc robotníckej triedy - procesy, likvidácia politických protivníkov. Toto obdobie bolo pre mňa veľmi nádejné, pretože s odchodom Stalina a Gottwalda sme spájali veľké očakávania na lepšie časy, na čiastočnú reformu. To bolo to, čo sa inštalovalo ako ľudovo-demokratické zriadenie. Sklamaním bol pre mňa však rok 1960, keď došlo k ďalšiemu zníženiu kompetencií slovenských národných inštitúcií: zrušil sa Zbor povereníkov, zmenila sa ústava a posilnila sa

centrálna moc

Prahy. A to bolo to, čo sme nečakali, naopak očakávali sme, že dôjde k naplneniu sľubov, ktoré boli zakompované do Košického vládneho programu. To, čo sa stalo v šesťdesiatom, bol však pravý opak. Po rôznych obdobiach veľkých nádejí a sklamaní prišiel rok 1968, mám na mysli Pražskú jar, v ktorom som aj ja videl možnosť zásadnej zmeny, obrody. Pôsobil som už v Londýne ako zástupca Živnostenskej banky a s veľkým záujmom som študoval všetko, čo sa týkalo trhového hospodárstva. Samozrejme, okupácia vojsk Varšavskej zmluvy zmarila všetky nádeje, ale to sme v tom čase ani tak nevnímali, lebo sme videli, že sa Dubček i ostatní vrátili z Moskvy, opätovne sa ujali svojich funkcií a optimistickejší ľudia, medzi ktorých sa radím aj ja, sa nádejali, že v reformách budú pokračovať.

V tomto decéniu sa zmenil podstatne aj môj súkromný život. S manželkou sme sa poznali už na začiatku štúdií, vážnejšie sme sa však o seba začali zaujímať až v poslednom ročníku. Po dvoch rokoch chodenia sme sa v roku 1956 zosobášili. O tri roky neskôr sa nám narodil syn Jurko, o štyri roky neskôr aj Michal.

To už vstupujeme do vášho štvrtého decénia, na ktoré neraz spomínate ako na svoje najšťastnejšie obdobie.

- Roky 70. a 80. boli pre mňa naozaj ťažké. Vylúčili ma z komunistickej strany, preradili z oblastného ústavu štátnej banky na bratislavskú pobočku, zakázali mi prednášať na vysokej škole, ba nesmel som pôsobiť ani vo výskume. Mal som určený plat 4000 mesačne a nemal som nijakú možnosť zlepšiť si rodinný rozpočet. Manželka, vyškrtnutá zo strany, žila v ustavičnom strachu, či ju na škole nechajú.

V tom čase ste boli už len kúsok vzdialený od vášho piateho decénia.

- Áno, potom prišiel rok 1989, keď som mohol prvýkrát s rodinou cestovať do zahraničia - do Nemecka. A to bolo práve vtedy, keď sa v Prahe začali prvé študentské demonštrácie. Celá rodina bola nadšená, tešili sme sa spolu na dovolenke, že si tam kúpime rádio či televízor. Našťastie sme boli tak ubytovaní, že sme mohli sledovať televíziu, a tak sme sa dozvedali, čo sa doma deje. Skrátili sme si pobyt a ponáhľali sa domov, aby sme stihli v poradí

druhú manifestáciu

na Námestí SNP. A to zmenilo zásadne aj moje životné rozhodnutie. Zatiaľ čo som v prvej polovici roku 1989 uvažoval už o tom, že o rok pôjdem do dôchodku, tá posledná časť roku 1989 zmenila môj život v tom celom ďalšom desaťročí.

To všetko ste zažívali už ako politik vo vašom šiestom decéniu.

- Stal som sa ministrom financií v Čičovej vláde, no a vlastne až do skončenia môjho funkčného obdobia prezidenta republiky som fungoval v politike. V tom veľmi ťažkom období sa mi v súkromí predsa podarila aj jedna veľká vec. Predali sme dom na Teslovej ulici, ktorý zdedila manželka po svojich rodičoch, požičali sme si ďalšie peniaze a v roku 1981 sme začali stavať rodinný dom v Dúbravke. A o dva roky neskôr sme sa presťahovali, to bolo v tom veľmi smutnom období aspoň niečo príjemné, z čoho sme mali úprimnú radosť.

Čoskoro vstúpite do svojho siedmeho decénia, ako sa nad ním zamýšľate?

- Ťažko sa ešte zbavujem myšlienky, že by som sa mal utiahnuť a sústrediť sa iba na svoj súkromný a rodinný život. Ešte stále vo mne doznieva, že som bol účastníkom historických zmien, že som prežil príjemné chvíle, ale aj mnohé sklamania. V našej spoločnosti sa objavilo čosi, čo som nikdy nepredpokladal. Mám na mysli negatívne stránky ľudského zlyhávania, ktoré, samozrejme, spôsobili mnohé zdržania na ceste budovania demokracie a obrody hospodárstva. To všetko ma

ťaží aj teraz.

Súčasne si však uvedomujem, že ma mnoho ľudí naďalej považuje za verejnú osobnosť a obracia sa na mňa so žiadosťami o pomoc. Vnútorne som presvedčený o tom, že mám akúsi morálnu povinnosť venovať sa verejným záujmom a vari preto nedokážem povedať, dajte mi pokoj, ja som už skončil.

Gabriela Kopicová