Ide o peniaze a „fleky“

Komentuje Peter Višváder

Ministerka privatizácie Mária Machová v priebehu štyroch mesiacov už druhýkrát oprávnene a verejne napomínala svojich kolegov vo vláde za prieťahy pri privatizácii. Reč nie je o strategických podnikoch ako SPP či Transpetrol, kde by naopak diskusia na tému privatizovať či neprivatizovať ešte stála za úvahu, ale o menších, a predsa významných podnikoch z rezortu pôdohospodárstva, dopravy a spojov, zdravotníctva, hospodárstva a výstavby. Pri nich je naopak odklad ich predaja súkromným záujemcom morálnou a finančnou stratou. Ide napríklad o podniky vodární a kanalizácií, podniky autobusovej dopravy či viaceré zdravotnícke zariadenia. Hoci M. Machová je šarmantná žena a sedí na vrchole privatizačnej administratívnej pyramídy, zostane aj jej hlas pravdepodobne opäť bez ohlasu. A to aj napriek tomu, že v prípade doprivatizovania ide o jednu z priorít vlády M. Dzurindu. Namiesto rýchleho zlepšenia však ministerka i verejnosť stále počúvajú výhovorky o tom, ako sú tie ktoré podniky špecifické, čo vraj nevyhnutne musí viesť k odkladom pri ich predaji. A čo je najhoršie, vlastne sa im ani nedokáže účinne brániť. V čom teda tieto „špecifikᓠnaozaj spočívajú?

Počul som od jedného významného podnikateľa, ako mu predkladajú zoznamy podnikov určených na privatizáciu. Všetko je pripravené, spracované, stačí len zaplatiť. ...lenže okrem oficiálnej sumy aj úplatok, dosahujúci tretinu až polovinu z kúpnej ceny. Kto by šiel do takéhoto obchodu? Navyše, v takej ekonomickej situácii, ktorá v súčasnosti na Slovensku je. Nie v tej ružovej, o ktorej hovoria v makroekonomických superlatívoch vládni predstavitelia, ale v realite mikroekonomických defektov. Okrem toho privatizácia niektorého z nestrategických podnikov nie je žiadne víťazstvo, ak chce nadobúdateľ seriózne podnikať: sú zadlžené, je v nich prezamestnanosť, úvery sú drahé alebo nedostupné, malý ekonomický priestor Slovenska bráni ich efektívnej návratnosti. Navyše, s odkladom ich predaja sa situácia zhoršuje. Napriek tomu niektorí ministerskí úradníci si naivne myslia, že budú za ich „prihranie“ inkasovať miliónové tky. Raz darmo, veď ide o jednu z posledných šancí zabezpečiť sa.

V úradníckych laviciach sedí aj druhé „špecifikum“ zostávajúcej privatizácie. Tentoraz však nemá charakter finančného prilepšenia si a nie je len v rovine odhadov. Keď sa doprivatizuje, všetky privatizačné oddelenia ministerstiev vrátane celého ministerstva privatizácie stratia opodstatnenie. A zaniknú. Všetkým tým, ktorí úradujú privatizáciu, teda ide o „fleky“. Preto svoj koniec odďaľujú. Ľudsky možno majú táto ľudia smolu v tom, že zánik ich pracovných pozícií je načasovaný krátko pred pripravovanými zásadnými zmenami v oblasti pracovného práva, ktorého súčasťou má byť definitíva štátneho zamestnanca. Ani to však neospravedlňuje ich počínanie. Sila úradníkov sa pritom ukazuje väčšia ako áväznosť vládnych uznesení. Občas síce ministerka urobí „zemetrasenie“, ale zakrátko sa veci vrátia do starých koľají administratívneho bludiska. Výsledkom je – meškanie privatizácie.