Život v zajatí negramotnosti

Budú všetky deti na svete v učebniach do roku 2015?

Občas, keď listujem v dennej tlači, zatúžim, aby som nevedel čítať. Nie je jednoduché vytrpieť tú záplavu vojen, katastrof, podvodov či poloprávd, s ktorými sa stretávame na každom kroku. Nebolo by krajšie vypnúť sa z každodennej reality a len tak si „vegetiť“ pri starej hudbe a správne vychladenom suchom bielom víne?

Ak sa však na vec pozrieme z opačného konca, rýchlo nás prejde chuť po zjednodušených egoistických úvahách. Lebo na svete sú naozaj ľudia, ktorí čítať nevedia a nie ich je málo. V roku 2000 sa počet negramotných osôb starších ako 15 rokov pohyboval okolo 875 miliónov a vôbec šťastní neboli. Naopak. Výskumy hovoria, že človek, ktorý nevie čítať a písať, žije obyčajne v extrémnej chudobe, častejšie ochorieva a dĺžka jeho života je v priemere o desaťročie kratšia. A nejde len o rozvojové krajiny. V USA takmer štvrtina dospelej populácie má problémy s čítaním najjednoduchších textov. Negramotnosť je pre nich zvyčajne cestou do špirály drog, násilia a nebezpečenstva.

No a predstavte si ten intelektuálny potenciál, ktorý nedostal šancu preukázať sa. Takmer miliarda ľudí. Koľko nových Einsteinov mohlo byť medzi nimi a ako ďaleko mohli posunúť vývoj ľudstva svojimi myšlienkami či schopnosťami. Namiesto toho od detstva pracovali na ryžových poliach alebo umierali v občianskych vojnách. Pritom viete si predstaviť Einsteina ako vojaka alebo roľníka? Nehovoriac o Hawkingovi.

A ďalej. Dve tretiny negramotných sú ženy. Niežeby som bol nejakým zástancom ženského spôsobu rozmýšľania, no faktom je, že sa so svojou záľubou v detailoch a zmyslom pre realitu dokážu čoraz viac presadzovať v súčasnej spoločnosti. No v nemožnosti získať čo i len to najzákladnejšie vzdelanie, musia neraz vykonávať ťažké fyzické práce, alebo ešte horšie: stávajú sa z nich prostitútky či

Niekto môže namietať, že odľahčenia, ktoré používam, sú neprimerané závažnosti problému. Ubezpečujem vás, že môj (možno nie celkom vydarený) humor je celkom nevinný v porovnaní s neúprimnosťou a iróniou, s akou k otázke negramotnosti pristupujú svetové politické a ekonomické špičky. Účastníci aprílovej konferencie v Dakare sľúbili a podpísal, že do roku 2015 bude mať každé dieťa prístup k vzdelaniu, a to v zatvorených učebniach so základnými školskými pomôckami. Výborná myšlienka. Jasná je aj cesta, ktorou by sa k tomuto cieľu malo dostať. Vlády rozvojových krajín majú pripraviť akčné plány, zatiaľ čo priemyselne rozvité štáty by mali zabezpečiť financie - asi 8 miliárd USD ročne.

Nie je to až tak veľa: vo svete sa toľko peňazí každé štyri dni investuje do zbraní a je to polovica sumy, ktorú americkí rodičia ročne zaplatia za hračky pre svoje deti. Koordináciu projektu má na starosti Svetová banka. No ako v prípade väčšiny globálnych iniciatív, realizácia plánu prebieha omnoho pomalšie, ako by to deti v Afrike a Ázii potrebovali. Sľuby sú jedno a ochota presadiť ich niečo celkom iné. Britský denník The Guardian upozorňuje, že už na júlovom summite G7 v Okinawe negramotnosť nebola na dennom poriadku. Namiesto toho sa skupina zamerala na odstraňovanie medzery v prístupu k novým informačným technológiám. Pritom musí byť jasné, že ide o nedosiahnuteľný cieľ. Veď až tretina ľudskej populácie žije v krajinách, ktoré majú spolu menej telefónnych liniek ako Taliansko. „Priniesť telefóny a počítače do chudobných krajín znie ako nádherná myšlienka - najmä pre high-tech spoločnosti, ktoré hľadajú širší odbyt pre ich produkty - , ale v skutočnosti je predčasná. Počítač nie je veľmi užitočný pre niekoho, kto nevie čítať,“ píše The Guardian.

Až 125 miliónov detí v základnom školskom veku v súčasnosti nechodí do školy, z čoho dve tretiny tvoria dievčatá. V 47 najchudobnejších krajinách polovica detí nechodí do školy. V osemdesiatych rokoch klesli výdavky na vzdelanie o 65 percent v Afrike a o 40 v Latinskej Amerike. V deväťdesiatych rokoch v 17 afrických krajinách došlo k poklesu počtu zapísaných žiakov. V Pakistane sú dvaja z troch obyvateľov negramotní. A mohli by sme pokračovať v štatistikách. V piatok bol deň gramotnosti. Právo na vzdelanie patrí medzi základné ľudské práva. A jeho zabezpečenie by pomohlo miliónom ľudí omnoho viac ako mnohé z ľudských práv, ktoré sa v súčasnosti vyzdvihujú do popredia. Práve preto by sa mali začať dodržiavať sľuby a záväzky. Aj tie globálne.

Rastislav Boldocký