Červík verheugenovský...

Peter Kasalovský

Komisár EK pre integráciu Günter Verheugen sa stal v týchto dňoch mediálnou osobnosťou Európy číslo jeden vďaku názoru, ktorý však popiera. Akoby sa bol pre Suddeutsche Zeitung vyjadril, že by malo byť nemecké referendum o prijatí nových členov do EÚ.

Reakcie vládnych strán v jednotlivých štátoch EÚ s výnimkou Heiderovej FPO boli tiež akoby jednoznačné. Opätovne a veľmi dôrazne, aj keď v neželateľnej situácii, deklarovali svoju politickú vôľu pokračovať v celoeurópskom integračnom procese.

V súvislosti s touto „mediálnou škvrnou“ viacerí lídri pripomenuli, že takpovediac na pochopenie tohto jedinečného, ale viac ako zložitého procesu občanmi Európy sa len v období 2000 - 2006 venuje stopäťdesiat miliónov EUR, t. j. vyše 6,4 miliardy korún.

Vládni politici z jednotlivých štátov EÚ vyhlasujú, že celoeurópska integrácia je nezvratným procesom. Je však zvrátené, keď iní politici či médiá majú názor, že by mal byť potvrdený pre politikov záväzným ľudovým hlasovaním - referendom?

Z reakcií viacerých západných prominentov sa dalo vycítiť, že takmer nevnímajú nie nemožné zmeny vo vládnych záprahoch viacerých štátov EÚ, ktoré by sa mohli rozhodnúť trebárs pre odsúhlasenie prijatia nových členov svojimi voličmi(!).

V tomto roku sme už zaznamenali výzvu nemeckých priemyselníkov k spomaleniu procesu prijímania. Je tu tiež celý rad „vážnych varovaní“ z jednotlivých štátov, ktoré naznačujú komplikácie, najnovšie pre atómovú energetiku alebo Rómov.

Neprejde týždeň bez toho, aby z niektorého členského štátu EÚ nesyčali výhrady, pripomienky, ale aj politické rady, prípadne nerezonoval hospodársky lobing ku kandidátskym štátom. Tie sa podriaďujú pokorne všetkým podmienkam Bruselu.

Z Varšavy aj z Prahy práve na jar tohto roka bolo týždeň-dva počuť volanie po väčšej flexibilite v procese rozširovania EÚ. Odvtedy sa deklaruje pripravenosť EÚ prijať nových členov prvým januárom 2003, keď sa dokončí aj jej vnútorná reforma.

Je tu však „červík verheugenovský“. Bol tu dávno, ale bez prívlastku. Predovšetkým bol citeľný v predstavách o výhradných pozíciách v hospodárskej súťaži medzi štátmi (a ich národmi), a rovnako z hľadiska „národného“ vplyvu na vývoj globálnych priorít.

S konečnou platnosťou ho splodili reakcie na nešťastne formulovanú myšlienku G. Verheugena o potrebe potvrdenia nových členov referendom v Nemecku. Odmietli jeho únosnosť, avšak nevyvrátili rizikovosť z hľadiska želaného výsledku.

Do akej miery sú a budú občania jednotlivých štátov EÚ a ich terajší reprezentanti presvedčení o nevyhnutnosti, aktuálnosti a vôbec o zmysle celoeurópskej integrácie?! Je to tá otázka, ktorá by mala znervózňovať zástup čakateľov na členstvo v EÚ?

V moderných dejinách je dosť poučení o tom, aké negatívne následky vynieslo čo len nedocenenie - neskoré riešenie signálov o ohrození pre mier a hospodársku prosperitu významných projektov nielen v celosvetovom, ale aj v európskom meradle...