Génius Gaudí, zázračný a nepochopený

Šesťmiliónovej Barcelone, hlavného mesta Katalánska, dominuje chrám Sagrada Familia, monumentálna stavba architekta Antónia Gaudího, na ktorej pracoval vyše dvadsať rokov a nikdy ju nedokončil. V roku 1926, keď si šiel kúpiť cigarety, ho totiž zrazila električka, len pár krokov od svojej milovanej stavby. A keďže geniálny architekt Gaudí realizoval celú stavbu bez projektov a svoje nápady a ďalšie postupy nosil len v hlave, nezanechal žiadne projekty. V čase jeho smrti bola skončená len jedna z ôsmich veží, Barnabášova, s výškou 105 metrov, práce na dostavbe pokračujú od roku 1940 dodnes, hoci len pomalým tempom. Názory na dostavbu sa rôznia – jedni tvrdia, že ju dokončiť treba, je predsa pýchou Barcelony a posolstvo umelca treba naplniť. Odporcovia tvrdia opak, pretože po dostavbe by mala svojou veľkosťou prekonať chrám sv. Petra v Ríme, rôznia sa aj názory na umeleckú podobu architektonického diela.

V každom prípade tvorí súčasť panorámy aj obrovský žeriav, ktorý dokumentuje úsilie Barcelončanov zrealizovať sen génia. Za slušný poplatok je možné prezrieť si miesto jeho posledného odpočinku priamo v objekte chrámu. Kto má záľubu v secesii, nenechá si ujsť príležitosť vidieť aj ďalšie diela architekta Gaudího, Casa Milá a Casa Batló, ktoré dokonale ilustrujú rukopis umelca, ktorého cieľom bola architektúra priateľská k človeku, napodobňujúc mierumilovnú prírodu. Hoci nájomný dom Casa Milá je vďaka nekonvenčnému ponímaniu dodnes predmetom sporov, medzinárodné uznanie získal nevšedným využívaním a aplikovaním rôznych, na vtedajšie obdobie prevratných technologických noviniek.

Za najsvojráznejšiu stavbu je považovaný malý mestský palác Palau Guell, rané dielo Antonia Gaudího, ktoré postavil v roku 1888 na rozmeroch 18x12 metrov pre svojho mecenáša grófa Guella. Pripomína gotickú i maurskú kultúru, ale svojou rafinovanosťou je typickým komplexným dielom umelca. Palác mal byť jadrom neuskutočneného obytného celku.

Námestie Reial s podchodmi, ozdobené lucernami z Gaudího dielne, je obľúbeným fórom pouličných muzikantov a komediantov. Napriek dekoratívnemu dojmu, ktorý jeho stavby vyvolávajú, sa v Gaudího dielach dá vystopovať záujem o plastickú víziu, odpútavajúcej sa vo svojom formovom ponímaní od všetkého, čo bolo dosiaľ známe, pričom v oblasti konštrukcie bol racionálny a tvorivý.

„Premýšľajme o tom, čo znamená narodiť sa pri Stredozemnom mori. Znamená to, že sme od oslnivého svetla trópov rovnako ako od strašidelnej temnoty severu. Katalánci majú prirodzený zmysel pre plastickosť, ktorý im dáva predstavu o vzájomnom vzťahu vecí. Túto obdivuhodnú priezračnosť vyvoláva more a svetlo zeme okolo Stredomoria...,“ povedal Gaudí... Dielo tohto španielskeho architekta a výtvarného fenoména už na konci 19. storočia predznamenalo nové tendencie a predstavy o cieľoch architektúry. Od začiatku prináležalo v rámci európskej architektúre k celkom osobitým javom, a hoci má zjavné vzťahy k španielskej gotike a baroku, je bytostne originálnym a, žiaľ, bolo aj dlho nepochopené. V každom prípade stretnutie s ním presvedčí každého o svojej genialite, obrazotvornosti a schopnosti zhmotniť myšlienky do konkrétnych tvarovo jedinečných realizácií.

Zora Petrášová