Vidieku hrozí pohroma

Komentuje Andrej Pokojný

Problém dotácií pre poľnohospodárov stále nenecháva podnikateľov na pôde ľahostajnými. Zjednocujúcim motívom je kritika najmä podpredsedu vlády SR pre ekonomiku Ivana Mikloša a podpora ministra pôdohospodárstva Pavla Koncoša. Bez toho, že by sme chceli robiť arbitra v spore koľko dať poľnohospodárom, prečo a na čo, tí začínajú poukazovať aj na nechutné účelové „šibrinkovanie“ s miliardami podľa toho, ako to komu momentálne vyhovuje. Okrem iného argumentujú aj tým, že do reštrukturalizácie bánk sa vložili nemalé prostriedky, pričom celá záležitosť je údajne netransparentná. Pritom nevedia pochopiť, prečo práve poľnohospodárstvo, ktoré po novembri 1989 utrpelo azda najviac, je u niektorých našich ekonómov a politikov akoby na indexe. Ak by sme sa vzdali výroby poľnohospodárskych produktov a začali vo väčšom dovážať lacnejšie zo zahraničia, čo je tiež jedna z možností, a proti čomu by niektorí naši činitelia zrejme ani príliš neprotestovali, pre slovenský vidiek by to znamenalo pohromu. Spotrebiteľskú verejnosť by totiž nič dobré nečakalo. Ceny dovážaných potravín by razom stúpli a o dobrých, neraz zdravších domácich produktoch by sme mohli už len snívať. Samozrejme, ako to už býva, za situáciu by pravdepodobne opäť nikto neniesol osobnú zodpovednosť, tak ako za chyby v doterajšej transformácii agrosektora. A ak, tak len politickú a navyše bez následkov.

Čo trápi poľnohospodárov, to je aj stále aktuálna otázka vyriešenia problému bloku starých úverov, na ktoré vláda doteraz nenašla prostriedky. V súvislosti s touto otázkou, ako aj celkovým nepružným prístupom k problémom nášho pôdohospodárstva, sa v poslednom čase objavili dokonca aj také názory, že vedúci pracovníci poľnohospodárskych podnikov by mohli založiť nové firmy, previesť na ne aktíva a dlhy nechať štátu (!?). Naozaj originálne a odvážne riešenie. V zúfalstve sa urobí čokoľvek a poľnohospodári sú v štádiu, keď sa im naozaj míňa kyslík. Ale v afekte sa zároveň môžu narobiť aj ďalšie nenapraviteľné chyby. A oko za oko, zub za zub, to je predsa spôsob vendety. Odtiaľ je len krok k anarchii a ďalším škodám. A tým sa chce predsa vláda vyhnúť. Či už finančným, morálnym alebo aj politickým. Ak vládna garnitúra hovorí o právnom štáte, nemala by podnikateľom dávať svojím postojom argument na odôvodnenie vzatia si práva do vlastných rúk, lebo od slov k činom nemusí byť vždy až tak ďaleko.